Rozhodnutia slovenských súdov vo veciach ochrany spotrebiteľa

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017 Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu , úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy "výška" , alebo "počet" či "termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je za použitia eurokonformnéno výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje , čo splátka úveru zahrňuje.

Lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je procesnoprávna. Z tohto dôvodu postačí, ak žalobca v súlade s normami Občianskeho súdneho poriadku, podá žalobu v posledný deň lehoty na poštovú prepravu. Krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu, ktorý nesprávne právne posúdil povahu zákonnej lehoty.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel vychádzajúc zo skutkových okolností, za akých navrhovateľ dával podpisovať odporcovi Dohodu o uzavretí splátkového kalendára, ako i na skutočnosť, že navrhovateľ mal vopred pripravené znenie vyhlásenie o uznaní záväzku, k záveru, že konanie dodávateľa je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože navrhovateľ využitím mylných informácii dosiahol uznanie dlhu v záujme predĺženia premlčacej doby, i keď odporca zrejme nemal vôbec vedomosť a ani vôľu takéto vyhlásenie učiniť. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je evidentné, že úmyslom navrhovateľa bolo zabezpečiť si pre seba právne isté postavenie na úkor nevedomosti odporcu ako spotrebiteľa.
Takéto konanie odvolací súd taktiež považuje za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 citovaného zákona, pričom takéto konanie považoval aj za rozporné s dobrými mravmi v zmysle §  3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetný úkon je teda neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Takáto praktika podstatne zasahuje do práv spotrebiteľa, pričom navrhovateľ postupoval v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Vzhľadom na uvedené, keďže uznanie záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatné, preto bola dôvodne uplatnená námietka zákonnej trojročnej premlčacej doby.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel vychádzajúc zo skutkových okolností, za akých navrhovateľ dával podpisovať odporcovi Dohodu o uzavretí splátkového kalendára, ako i na skutočnosť, že navrhovateľ mal vopred pripravené znenie vyhlásenie o uznaní záväzku, k záveru, že konanie dodávateľa je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože navrhovateľ využitím mylných informácii dosiahol uznanie dlhu v záujme predĺženia premlčacej doby, i keď odporca zrejme nemal vôbec vedomosť a ani vôľu takéto vyhlásenie učiniť. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je evidentné, že úmyslom navrhovateľa bolo zabezpečiť si pre seba právne isté postavenie na úkor nevedomosti odporcu ako spotrebiteľa.
Takéto konanie odvolací súd taktiež považuje za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 citovaného zákona, pričom takéto konanie považoval aj za rozporné s dobrými mravmi v zmysle §  3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetný úkon je teda neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Takáto praktika podstatne zasahuje do práv spotrebiteľa, pričom navrhovateľ postupoval v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Vzhľadom na uvedené, keďže uznanie záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatné, preto bola dôvodne uplatnená námietka zákonnej trojročnej premlčacej doby.

Združenie na ochranu spotrebiteľa má podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám právny nárok na získanie informácií o prebiehajúcich súdnych konaniach vedených proti spotrebiteľom z registrov súdu, a to s cieľom realizovať oprávnenie vedľajšieho účastníka na vstup do súdneho konania. Najvyšší súd skonštatoval, že informácie o prebiehajúcich súdnych konaniach obsiahnuté v súdnych registroch sú informáciami evidenčného charakteru, ktoré priamo nesúvisia s prebiehajúcou rozhodovacou činnosťou súdu, ktorá je inak dôvodom odmietnutia sprístupnenia informácii.    

Zásah do práva na súkromie žalovaného účasťou vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 OSP

 

Skutočnosť, že sa právnické osoby, ktorých predmetom je ochrana práv podľa osobitného predpisu v súvislosti so svojím vstupom do konania z doručených rovnopisov návrhov na začatie konania oboznámia s podstatnými okolnosťami prípadov, vrátane osobných údajov účastníkov konania, ktorých rozsah je stanovený § 79 ods. 1 OSP, nepredstavuje neospravedlniteľný zásah do základného práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, ale práve naopak, sleduje legitímny cieľ.

Aj keď podľa slovenskej právnej úpravy nie je civilnoprávna úžera explicitne upravená, odporuje dobrým mravom a ustanoveniu § 39 OZ. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver, poskytnutý pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážností za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom dôsledku ide o skutkovú podstatu trestného činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel. Ľahkomyseľnosť síce nie je v § 235 Trestného zákona súčasťou skutkovej podstaty, ale na účely tzv. civilnoprávnej úžery okruh kvalifikačných kritérií nie je taxatívny (porov. rozhodnutie  rak. Najvyšší súdny dvor OGH 3Ob 816/53). K otázke tzv. civilnoprávnej úžery a z tohto dôvodu neplatnosti zmluvy úverovej povahy teda k skutkovej podstaty trestného činu  úžery pri nepreukázaní úmyslu odvolací súd poukazuje na rozsudok NS ČR 21Cdo 1484/2004. Pre tzv. civilnoprávnu úžeru je právny úkon absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Súd ďalej judikoval, že pre úžeru je neplatný celý úverový vzťah, nie len jeho časť (porov. OGH 4Ob 505/64).

Aj keď podľa slovenskej právnej úpravy nie je civilnoprávna úžera explicitne upravená, odporuje dobrým mravom a ustanoveniu § 39 OZ. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver, poskytnutý pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážností za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom dôsledku ide o skutkovú podstatu trestného činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel. Ľahkomyseľnosť síce nie je v § 235 Trestného zákona súčasťou skutkovej podstaty, ale na účely tzv. civilnoprávnej úžery okruh kvalifikačných kritérií nie je taxatívny (porov. rozhodnutie  rak. Najvyšší súdny dvor OGH 3Ob 816/53). K otázke tzv. civilnoprávnej úžery a z tohto dôvodu neplatnosti zmluvy úverovej povahy teda k skutkovej podstaty trestného činu  úžery pri nepreukázaní úmyslu odvolací súd poukazuje na rozsudok NS ČR 21Cdo 1484/2004. Pre tzv. civilnoprávnu úžeru je právny úkon absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Súd ďalej judikoval, že pre úžeru je neplatný celý úverový vzťah, nie len jeho časť (porov. OGH 4Ob 505/64).

Krajský súd v Trnave potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej vyslovil dôvodnosť nesúhlasu súdu príslušného v zmenkovej veci s postúpením sporu plynúceho z predloženej spotrebiteľskej zmenky odvolajúc sa pritom v plnom rozsahu na svoje predošlé rozhodnutie z 11. júna 2013 č. k. 10 Ncb/16/2013-15) v druhovo totožnom prípade. V uvedenej veci Krajský súd v Trnave uviedol, že z hľadiska výkladu právnych noriem, eurokonformným aj ústavne konformným môže byť len výklad pre spotrebiteľa výhodnejší a je preto nevyhnutné odmietnuť formalistickejší prístup vyvodzujúci kritérium pre určenie príslušnosti výlučne z povahy inštitútu uvedeného v žalobe za základ žalobou uplatneného nároku (ktorým je v príslušných súvislostiach zmenka). Naopak, pred uplatnením takéhoto kritéria treba vylúčiť možnosť, že opretím žaloby výlučne o istý právny inštitút sa môže zastierať prvotný spotrebiteľský charakter vzťahu. Krajský súd potvrdil dôvodnosť nesúhlasu súdu príslušného v zmenkovej veci s postúpením sporu plynúceho z predloženej zmenky a konštatoval, že je potrebné aplikovať také normy občianskeho súdneho poriadku o miestnej príslušnosti súdu, ktoré pri zistení skutočného (spotrebiteľského) základu sporu zabezpečia ochranu práv spotrebiteľa a práve naopak nemožno aplikovať ustanovenia o miestnej (kauzálnej) príslušnosti zmenkového súdu, ktoré budú mať pre spotrebiteľa z pohľadu ochrany jeho práv poškodzujúci účinok.

Najvyšší súd SR zrušil rozhodnutia Okresného súdu a Krajského súdu, ktorými bolo zastavené konanie začaté spotrebiteľom proti nebankovej spoločnosti o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.
Najvyšší súd SR rozhodnutia nižších súdov zrušil a judikoval, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa v predmetnom konaní spotrebiteľka domáha, má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve. Žalobkyňa má preto postavenie spotrebiteľa, v dôsledku čoho sa na ňu vzťahuje zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Dovolací súd na margo uvedeného dodal, že pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa a v tejto súvislosti aj v rámci ukladania poplatkovej povinnosti treba uprednostniť výklad, ktorý je na prospech poplatníka.