Spotrebiteľ v praxi

Obsah

Relutárna náhrada / primerané finančné zadosťučinenie / finančná satisfakcia

Primerané finančné zadosťučinenie za judikované nekalé obchodné praktiky / neprijateľné zmluvné podmienky je pomerne diskutovanou témou / súdmi interpretovanom a aplikovanom inštitúte sprostredkovávajúcom nielen náhradu vzniknutej škody, ale zohľadnenie aj jej sankčnej funkcie (sankčná a satisfakčná funkcia inštitútu relutárnej náhrady / primeraného finančného zadosťučinenia / finančnej satisfakcie) a to nielen vo vzťahu ku skutočnej škode, ale aj potenciálnej ujme spôsobenej porušovaním právnych predpisov, keď v zmysle bodu 11 preambuly smernice 2019/2161 z 27. novembra 2019, ktorou sa menia smernica Rady 93/13/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/6/ES, 2005/29/ES a 2011/83/EÚ, pokiaľ ide o lepšie presadzovanie a modernizáciu predpisov Únie v oblasti ochrany spotrebiteľa, „uložené sankcie by mali byť primerané povahe a celkovej skutočnej alebo potenciálnej ujme spôsobenej porušovaním právnych predpisov … “. Takto už v abstraktnej rovine vnímaná satisfakcia zároveň nemôže byť len odpoveďou na „návrh“ / „iniciatívu“ spotrebiteľa tak, ako to napríklad uvádza v Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 4Cdo/298/2020 – hoci správne definuje charakter a nárokovateľnosť relutárnej náhrady v spotrebiteľských sporoch – ale s ohľadom na povinnosť súdu skúmať neprijateľné zmluvné podmienky ex offo a aj nad rámec žalobného petitu (ultra petitum), má byť primerané finančné zadosťučinenie priznané už na základe judikovania „neprijateľnosti“ (neprijateľné zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky), pričom len výška náhrady je odvislá od rozhodnutia súdu a to v rámci konkrétnych vnútroštátnych pravidiel zavádzajúcich spôsoby určenia primeranej satisfakcie (zatiaľ neboli zavedené), zohľadniac pritom aj sankčnú zložku inštitútu. Základné právo spotrebiteľa transponované v § 3 ods. 1 písm. e) zákona o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.08.2023 (aj v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/ 2007 Z.z. v aktuálnom znení) síce neopomína uviesť základné (všeobecné) predpoklady určenia výšky finančnej satisfakcie v zmysle Čl. 23 smernice 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zrušení smernice Rady 87/102/EHS, v spojení s bodom 7 preambuly smernice 2019/2161, avšak je potrebné upriamiť pozornosť zvlášť na vlastnú časť smernice 2019/2161, ktorou sa v Čl. 1 – 4 vykonávajú zmeny smerníc 93/13/EHS, 98/6/ES, 2005/29/ES a 2011/83/EÚ v časti „demonštratívnych a informatívnych kritérií pri ukladaní sankcií“, z požiadaviek ktorých majú vnútroštátne súdy pri rozhodovaní v individuálnych sporoch / orgány dohľadu vychádzať pri určovaní výšky sankcie / „primeraného finančného zadosťučinenia“ vo vzťahu k individuálnym prostriedkom nápravy (Viď bod 16 preambuly smernice 2019/2161) – demonštratívne ukazovatele závažnosti porušenia práv spotrebiteľa:

  1. povaha, závažnosť, rozsah a trvanie porušenia právnych predpisov;
  2. akékoľvek opatrenie prijaté predajcom alebo dodávateľom na zmiernenie škody, ktorú utrpeli spotrebitelia, alebo na jej nápravu;
  3. všetky predchádzajúce porušenia právnych predpisov, ktorých sa predajca alebo dodávateľ dopustil;
  4. získané finančné výhody predajcu alebo dodávateľa v dôsledku porušenia právnych predpisov alebo straty, ktoré predajca alebo dodávateľ v dôsledku takéhoto porušenia neutrpel, ak sú k dispozícii príslušné údaje;
  5. sankcie uložené predajcovi alebo dodávateľovi za rovnaké porušenie právnych predpisov v iných členských štátoch v cezhraničných prípadoch, keď sú informácie o takýchto sankciách dostupné prostredníctvom mechanizmu zriadeného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/2394;
  6. všetky ostatné priťažujúce alebo poľahčujúce faktory vzťahujúce sa na okolnosti prípadu (Čl. 1 až 4 smernice 2019/2161);

pričom je potrebné zdôrazniť, že nielen „na návrh“ zo strany spotrebiteľa ale aj „ex offo“ a nielen v súvislosti so skutočnou škodou, ale aj „potenciálnou ujmou spôsobenou porušovaním právnych predpisov“, s cieľom postupného precizovania spôsobu určovania výšky finančnej satisfakcie / zavádzania „vhodných koordinačných mechanizmov všetkých opatrení na vnútroštátnej úrovni, pokiaľ ide o individuálne nápravy a sankcie“ a nielen v súvislosti so „všeobecnou“ kontrolou úrovne ochrany spotrebiteľa napríklad prostredníctvom Národnej banky Slovenska (NBS) ako orgánu dohľadu (nielen, nakoľko je za tým istým účelom aplikovateľný aj inštitút abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach, ako aj žalôb na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov – v uvedených kontextoch viď aj bod 14 preambuly smernice 2019/2161).

V kontexte uvedeného sa pripájajú nasledovné prílohy:

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.08.2014, sp. zn. 6 Cdo 242/2013

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.08.2022, sp. zn. 7Cdo/80/2020 potvrdzuje, že hypotéza tejto právnej normy (primerané finančné zadosťučinenie) vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

Nález Ústavného súdu SR zo dňa 25.02.2021, II. ÚS 97/2021

Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 17.03.2020, sp. zn. 15CoCsp/5/2020 (Meritum: Inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy),

Rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 26.02.2018, sp. zn. 6Co/293/2017Pri výklade § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. treba akcentovať, že zákonodarca formuloval uvedené ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (Bez toho, aby ujma nastala alebo čo len hrozila. Postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa.), tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný (arg. „má právo“). Ani analogicky nemožno aplikovať § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.), keďže zákon č. 250/2007 Z. z. žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva spôsobom, ktorý môže privodiť ujmu spotrebiteľovi je potrebná určitá intenzita. (Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 4. apríla 2017, II. ÚS 229/2017; citované nielen s ohľadom na obsah pojmu / na výklad inštitútu finančnej satisfakcie / relutárnej náhrady škody, ale aj s ohľadom na v uznesení potvrdenú absenciu spôsobu určenia / určovania výšky finančného zadosťučinenia).

Na stiahnutie:

Výzva na zaplatenie pokuty z Talianska

Ako postupovať pri doručení výzvy na zaplatenie pokuty z Talianska vs. neplaťme tam, kde ako spotrebitelia nemáme / nemusíme.

Predovšetkým v čase dovoleniek sa stáva / sa nám môže stať, že aj nevedome porušíme dopravné predpisy / pravidlá cestnej premávky krajiny v ktorej sme cudzincami.

Príspevok dáva nielen odpoveď na to, ako postupovať v prípade doručenia rozhodnutia o uložení pokuty z Talianska, ale aj nepriamu odpoveď na to, že len suverénny občan / európsky občan – spotrebiteľ vedomý si svojho postavenia / svojich práv a povinností, sa môže / má možnosť účinne brániť voči prípadnej svojvôli obchodníkov / právnických osôb, štátne inštitúcie nevynímajúc.

Na stiahnutie:

Oznámenie o zrušení koncesionárskych poplatkov s účinnosťou od 01.07.2023

S účinnosťou od 01.07.2023 sa rušia koncesionárske poplatky / úhrady poplatku za služby poskytované verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, ktoré budú financované prostredníctvom nárokovateľného príspevku zo štátneho rozpočtu, každý rok upravovaného o priemernú mieru inflácie, odôvodňujúc ich zrušenie tým, že výber koncesionárskych poplatkov je nespravodlivý a neetický, nakoľko zaväzuje občanov prispievať na verejnoprávne médiá bez ohľadu na to, či tieto služby využívajú alebo nie. V prílohe nájdete všetky potrebné informácie.

Na stiahnutie:

Ochrana spotrebiteľa vo vykonávacom konaní v kontexte rozhodnutí SD EÚ II

Výkon práva nemožno postaviť na nezákonnom rozhodnutí (príspevok z online stretnutia – reflexie k odbornému sympóziu /ADR – EsoCP/).

Logika obsiahnutá v náleze ÚS SR zo dňa 14.07.2022, sp. zn. III. ÚS 324/2021 otvárapriestor pre nový spôsob vnímania „rovnovážneho stavu“(exekučné súdy nevynímajúc) vyjadreného v generálnej klauzule (§ 53 ods. 1 OZ; Mißverhältnis der vertraglichen Rechte und Pflichten; povinnosť skúmania zmluvnej proporcionality – „test proporcionality“) a zároveň v kontexte uvedeného (aj vo vzťahu k „nespokojnosti“ SD EÚ s 10-ročnou premlčacou lehotou; Tamže Spojené veci C-8021 až C-82/21 D.B.P. a i), skôr evokujúcou nedostatky v určení začiatku plynutia premlčacích lehôt ako v dĺžke ich trvania), je / by mohla byť bez logických rozporov a pri zachovaní „Universa juris prudentia“ vo vykonávacom konaní euro- a ústavnokonformne aplikovateľná (právna logika cit. nálezu ÚS SR ) nielen na rozsudky rozhodcovských súdov (napr. vo vzťahu k nedostatku právomoci; rozhodcovské zmluvy / doložky; § 39a OZ – úžera; § 39 – obchádzanie zákona, rozpor s dobrými mravmi – in fraudem legis, contra bonos mores) a platobné rozkazy vydávané vyššími súdnymi úradníkmi, ale aj na ostatné právoplatné a vykonateľné rozhodnutia všeobecných súdov v spotrebiteľských veciach.

Na stiahnutie: