Preskočiť na hlavný obsah
  1. Domov
  2. Tlačové správy
  3. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o sťažnosti Pčolinský proti Slovenskej republike

Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o sťažnosti Pčolinský proti Slovenskej republike

Štrasburg. Štát uspel pred Európskym súdom pre ľudské práva v konaní o sťažnosti Pčolinský proti Slovenskej republike.

Prípad sa týkal zákonnosti väzby v súvislosti s obvinením sťažovateľa, bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby, z korupcie, a to za situácie, keď jeho vzatie do väzby odobrili súdy všetkých stupňov (a sťažovateľ v marci 2021 neuspel ani so sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky), avšak následne generálny prokurátor, vykonajúc svoje mimoriadne oprávnenie podľa § 363 Trestného poriadku, zrušil uznesenie o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi ako nezákonné a svojvoľné. Sťažovateľ sa v sťažnosti opieral o článok 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ďalej namietal, že ústavný súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti nevzal do úvahy utajovanú prílohu vyšetrovacieho spisu. 

Európsky súd sa stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažnosť je neprijateľná pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, konkrétne žaloby podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Európsky súd konštatoval, že podstatou sťažovateľovej sťažnosti je nesúhlas s tým, ako vnútroštátne súdy posúdili zákonnosť a odôvodnenosť jeho väzby. Osobitosť situácie sťažovateľa spočíva v tom, že súdy a generálny prokurátor dospeli k opačným záverom o tom, či obvinenia proti sťažovateľovi mali dostatočný základ v dôkaznej situácii. V rozhodnutiach z 28. júna 2022, týkajúcich sa neskorších žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby (IV.ÚS 336/22 a IV.ÚS 337/22), ktoré vláda predložila, však ústavný súd konštatoval, že rozhodnutie generálneho prokurátora, ktorým sa zrušili obvinenia sťažovateľa, znamenalo, že jeho trestné stíhanie stratilo opodstatnenie, a teda implicitne aj jeho väzba v súvislosti s týmito obvineniami. Ústavný súd sťažnosti sťažovateľa ale odmietol z dôvodu, že podľa neho riešenie nárokov sťažovateľa spadá do pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Európsky súd s poukazom na rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré v konaní predložila vláda, podotkol, že právny základ pre uplatnenie nároku na náhradu škody za obdobných okolností už predtým stanovil Krajský súd v Banskej Bystrici pri rozhodovaní v nesúvisiacej veci. Európsky súd bol toho názoru, že vzhľadom na to, že uvedené rozhodnutia ústavného súdu z 28. júna 2022 sa konkrétne týkajú individuálnych pomerov sťažovateľa, existencia nároku na náhradu škody z jeho strany nie je spochybnená určitými rozdielmi medzi jeho prípadom a nesúvisiacim prípadom z praxe. Okrem toho poznamenal, že hoci lehota na podanie žaloby o náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti štátu zatiaľ neuplynula a napriek tomu, že vláda vo svojom stanovisku vzniesla takúto námietku, nič nenasvedčuje tomu, že by si sťažovateľ takýto nárok uplatnil. Za týchto okolností európsky súd sťažnosť zamietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy.