Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozhodnutie v prípade Rigo proti Slovenskej republike

Slovenská republika uspela v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva o sťažnosti na porušenie práva na spravodlivé konanie v trestnej veci.  

Sťažnosť sa týkala trestného konania a odsúdenia sťažovateľa na trest odňatia slobody v trvaní päť a pol roka za zločin lúpeže. Hlavnou námietkou bolo, že odsúdenie sťažovateľa bolo nespravodlivé a svojvoľné, pretože bolo založené najmä na jeho priznaní urobenom počas výsluchu bez prítomnosti obhajcu. Sťažovateľ sa priznal k trestnému činu v prípravnom konaní v neprítomnosti obhajcu a po tom, ako bol približne dvadsať hodín bez látok, na ktorých bol údajne závislý. Preto podľa svojho názoru nemohol posúdiť následky svojho konania. Na ESĽP sa sťažovateľ odvolával na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a sťažoval sa na nedodržanie záruk spravodlivosti trestného konania.

ESĽP vo svojom rozhodnutí preskúmal jednotlivé aspekty spravodlivosti konania v tomto prípade a uviedol, že je pravdou, že sťažovateľ sa priznal bez prítomnosti advokáta. Ako však uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa, jeho situácia nepatrila medzi tie, v ktorých je právne zastúpenie podľa vnútroštátneho práva povinné. Pokiaľ by takáto povinnosť právneho zastúpenia mala vyplývať z akýchkoľvek pochybností o schopnosti sťažovateľa brániť svoje práva podľa § 37 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ESĽP bolo pozoruhodné, že napriek tomu, že ho od momentu jeho vzatia do väzby zastupoval advokát, sťažovateľ na žiadne takéto pochybnosti nepoukázal pred tromi stupňami všeobecných súdov a prvýkrát tak urobil až pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Čo sa týka tvrdenia, že sťažovateľ sa priznal v čase, keď mal ťažké abstinenčné príznaky, ESĽP uviedol, že toto tvrdenie bolo v každom štádiu konania neurčité a neboli predložené alebo navrhnuté žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že v čase, keď sa sťažovateľ priznal, skutočne nechápal dôsledky svojho priznania. Navyše, v trestnom konaní bol sťažovateľ vyšetrený dvoma znalcami z odboru psychiatria s cieľom zistiť jeho duševnú spôsobilosť v čase spáchania trestného činu na účel určenia jeho trestnej zodpovednosti a schopnosti chápať konanie proti nemu. Znalci dospeli k záveru, že napriek drogovej závislosti nebola spôsobilosť sťažovateľa taká, aby znížila jeho trestnú zodpovednosť a schopnosť chápať konanie. Berúc do úvahy vyššie uvedené, spolu so skutočnosťou, že vina sťažovateľa bola preukázaná aj inými dôkazmi, ESĽP odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej nepodloženosti.