Štrasburg, 2. december 2021. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) zverejnil svoje rozhodnutie z 9. novembra 2021 v prípade Jason Scott Gerber proti Slovenskej republike, v ktorom sa sťažovateľ sťažoval na porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a práva na účinný prostriedok nápravy. ESĽP rozhodol v prospech Slovenskej republiky a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.
Sťažnosť sa týkala predovšetkým práva sťažovateľa na prístup
k ústavnému súdu. Ten rozhodnutím z 15. júna 2016 odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľovu ústavnú sťažnosť na
nespravodlivosť konania vedúceho k prijatiu predbežného opatrenia, ktorým
bol sťažovateľovi zamedzený akýkoľvek kontakt s jeho deťmi, a na
porušenie jeho práva na rodinný život. Ústavný súd sa domnieval, že v situácii,
keď splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom, priložené k
ústavnej sťažnosti, bolo udelené advokátskej kancelárii (právnickej osobe) a jej
vtedajšia konateľka – advokátka mala v čase podania ústavnej sťažnosti už pozastavený
výkon advokátskej činnosti, mal sťažovateľ predložiť nové splnomocnenie pre
iného advokáta. Sťažovateľ pred ESĽP namietal porušenie práva na prístup
k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (Dohovor) a tvrdil, že ústavný súd použil procesné pravidlá
neprimerane a formalisticky. Uviedol, že advokátska kancelária, ktorou bol
zastúpený, konala v čase rozhodnutia ústavného súdu prostredníctvom
novopovereného konateľa, ktorý bol tiež advokátom. Sťažovateľ ďalej na základe
článku 6 ods. 1 Dohovoru namietal nespravodlivosť konania o predbežnom
opatrení, ktorým mu bol zamedzený akýkoľvek kontakt s jeho deťmi, čím podľa
neho zároveň došlo k porušeniu jeho práva na rešpektovanie rodinného života
podľa článku 8 Dohovoru. Na základe článku 13 Dohovoru sťažovateľ tvrdil, že
v dôsledku formálneho odmietnutia jeho ústavnej sťažnosti sa stal tento
prostriedok nápravy neúčinným a teda na vnútroštátnej úrovni nemal
k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy.
V rozhodnutí z 9. novembra 2021 ESĽP vo vzťahu k námietke
týkajúcej sa zamedzenia prístupu k ústavnému súdu zdôraznil, že procesné
práva idú zvyčajne ruka v ruke s procesnými povinnosťami a od strán sa
vyžaduje, aby preukázali starostlivosť pri dodržiavaní procesných krokov
týkajúcich sa ich prípadu. Poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ podal svoju
sťažnosť na ústavný súd 20. mája 2016, priložil k nej však plnomocenstvo prijaté
9. apríla 2015 advokátkou, ktorá mala s účinnosťou od 29. apríla 2015
pozastavenú advokátsku činnosť. Nový konateľ advokátskej kancelárie mal podľa uvedeného
plnomocenstva výlučne oprávnenie na nazeranie do spisu. ESĽP mal za to, že
sťažovateľ nevysvetlil, čo bránilo jeho právnemu zástupcovi aktualizovať
plnomocenstvo tak, aby zodpovedalo aktuálnemu stavu veci a domnieval sa, že
nepriaznivým dôsledkom týchto nedostatkov sťažnosti mohol sťažovateľ predísť,
ak by vynaložil potrebné úsilie. ESĽP preto dospel k záveru, že rozhodnutie
ústavného súdu nenarušilo samotnú podstatu sťažovateľovho práva na prístup k súdu.
V nadväznosti na uvedený záver ESĽP odmietol aj ostatné
námietky sťažovateľa s odôvodnením, že v dôsledku nesplnenia
procesných požiadaviek na podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľ nevyčerpal
tento prostriedok nápravy na vnútroštátnej úrovni, čo je nevyhnutnou
podmienkou, ktorá musí byť splnená pred tým, ako sa so svojou sťažnosťou obráti
na ESĽP. ESĽP zároveň konštatoval, že v dôsledku uvedených záverov
nevyvstáva ani otázka o možnej neúčinnosti ústavnej sťažnosti a preto
i námietka podľa článku 13 Dohovoru je zjavne nepodložená.
Z uvedených dôvodov ESĽP sťažnosť odmietol ako celok.
