Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípade Hasáliková proti Slovenskej republike v prospech Slovenskej republiky

​Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol, že Slovenská republika neporušila článok 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, zakotvujúci právo na spravodlivé konanie v trestnej veci a práva obhajoby.

​Prípad sa týkal trestného konania v súvislosti s vraždou, ku ktorej došlo v októbri 2009 v Liptovskom Mikuláši. Z tohto skutku bola obvinená sťažovateľka a J. O. Ten sa ku spáchaniu skutku priznal a uzavrel s prokurátorom dohodu o vine a treste. Na hlavnom pojednávaní v trestnom konaní proti sťažovateľke už nemohol vypovedať, pretože medzičasom zomrel. Na základe vykonaných dôkazov, predovšetkým usvedčujúcej výpovede spoluobvineného J. O., výpovedí samotnej sťažovateľky, viacerých svedeckých výpovedí, konfrontácie obvinených a ďalších dôkazov vrátane znaleckých posudkov bola sťažovateľka, ktorá má ľahký stupeň duševnej zaostalosti, rozsudkom Okresného súdu v Žiline v januári 2011 uznaná vinnou z obzvlášť závažného zločinu vraždy a bol jej uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov. Sťažovateľka neuspela s odvolaním na Krajskom súde v Žiline, ani s dovolaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Nakoniec podala ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky vo februári 2015 odmietol.

S odvolaním sa na článok 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b) a c) a článok 17 Dohovoru sa sťažovateľka na ESĽP sťažovala, že konanie proti nej bolo nespravodlivé, pretože nebolo prispôsobené jej duševnému stavu a v dôsledku toho neboli náležite a účinne chránené jej práva. Konkrétne tvrdila, že nerozumela vznesenému obvineniu a poučeniu o procesných právach v trestnom konaní, že nemala dostatok času na zvolenie obhajcu a na prípravu svojej obhajoby, že pri jej prvom výsluchu políciou neboli uskutočnené žiadne kroky na vysporiadanie sa s jej stavom, a že jej priznanie urobené pri tejto príležitosti slúžilo ako základ pre jej odsúdenie napriek tomu, že ho neskôr odvolala. Ďalej sťažovateľka namietala porušenie článku 5 ods. 2 Dohovoru a tvrdila, že spôsob jej oboznámenia s dôvodmi obvinenia v trestnej veci nespĺňal požiadavky Dohovoru.

Vláda v tomto prípade v súvislosti s námietkou podľa článku 5 ods. 2 Dohovoru argumentovala, že sťažovateľka svoje výhrady týkajúce sa okolností zadržania nepredložila vnútroštátnym orgánom a že jej tvrdenia v tomto smere ani neboli podložené žiadnymi dôkazmi. ESĽP sa s argumentmi vlády stotožnil a uvedenú námietku zamietol ako zjavne nepodloženú.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa údajnej nespravodlivosti trestného konania a nedodržaniu práv obhajoby vláda argumentovala, že sťažovateľka nebola pozbavená spôsobilosti na právne úkony, ani táto jej spôsobilosť nebola obmedzená, má ukončené stredoškolské vzdelanie a nemá žiadny na prvý pohľad zjavný sluchový alebo rečový hendikep. V trestnom konaní bolo nariadené vyšetrenie jej duševného stavu a znalci dospeli k záveru, že sťažovateľka je ľahko duševne zaostalá, avšak nezistili u nej žiadnu duševnú chorobu alebo duševnú poruchu. Vláda preto tvrdila, že sťažovateľkin stav si nevyžadoval osobitné opatrenia a poukazovala na to, že sťažovateľka a ani jej obhajcovia počas prípravného konania neuvádzali, že by mala ťažkosti s vyjadrovaním, alebo že by existovali iné okolnosti, v dôsledku ktorých by bola vo zvýšenej miere zraniteľná. Sťažovateľka nebola v priebehu prípravného konania ani raz vypočutá bez prítomnosti ustanoveného, resp. zvoleného obhajcu, vnútroštátne orgány vykonávali v trestnom konaní všetky dôkazy kontradiktórnym spôsobom a v konaní boli dodržané procesné práva obhajoby. ESĽP túto argumentáciu uznal. Neakceptoval sťažovateľkine tvrdenia o údajnom obmedzení jej práva zvoliť si obhajcu. Ďalej poukázal na to, že znalci v trestnom konaní dospeli k záveru, že sťažovateľkina ovládacia schopnosť v čase spáchania trestného činu bola v podstatnej miere znížená vplyvom emocionálneho stavu, znížených mentálnych schopností a predpokladanému účinku požitého alkoholu, avšak netrpela žiadnou duševnou chorobou alebo duševnou poruchou a mohla rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť. ESĽP vzal do úvahy, že sťažovateľka je dospelá a gramotná a mala zabezpečenú pomoc obhajcu. Za týchto okolností podľa jeho názoru neexistovali náznaky, pre ktoré by vnútroštátne orgány boli povinné považovať sťažovateľku za osobitne zraniteľnú a prijať primerané opatrenia. Ďalej konštatoval, že nič v tomto prípade nespochybňuje dôveryhodnosť prvej výpovede sťažovateľky, pri ktorej sa ku skutku priznala, pričom aj v ďalších výpovediach opakovane pripustila jeho spáchanie. ESĽP uviedol, že v prípravnom konaní sa nevyskytli chyby a sťažovateľkine výpovede boli získané zákonným spôsobom; súdy teda nemali dôvod ich vylúčiť spomedzi dôkazov a sťažovateľka mala v konaní pred súdom možnosť vzniesť námietky proti okolnostiam výsluchov, vypočúvať svedkov a predniesť akékoľvek tvrdenia. ESĽP poukázal aj na to, že sťažovateľkin obhajca bol prítomný pri výsluchu spoluobvineného O. J. v prípravnom konaní, mohol mu klásť otázky a tiež bola vykonaná konfrontácia medzi obvinenými. Za týchto okolností ESĽP usúdil, že nebolo preukázané porušenie práv obhajoby a piatimi hlasmi proti dvom dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru.

​K rozsudku pripojili samostatné stanovisko dvaja sudcovia, ktorí nesúhlasili s rozhodnutím väčšiny.