Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Čičmanec proti Slovenskej republike

​Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Čičmanec proti Slovenskej republike. Sťažovateľ podal sťažnosť 13. októbra 2011 a namietal porušenie práva na spravodlivé konanie z dôvodu, že v konaní o jeho ústavnej sťažnosti nedostal možnosť vyjadriť sa k stanovisku predsedov okresného aj krajského súdu. Zároveň sa sťažoval na dĺžku občianskoprávneho konania a na  porušenie práva na majetok v tomto konaní. Súd skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru a priznal sťažovateľovi 2 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Ústavný súd 14. apríla 2011 odmietol sťažnosť sťažovateľa na nespravodlivosť občianskoprávneho konania o pozemkových úpravách a na jeho dĺžku. Nezistil žiadnu nespravodlivosť v občianskoprávnom konaní a konštatoval, že závery všeobecných súdov boli dostatočne zdôvodnené a neboli svojvoľné. Pokiaľ ide o dĺžku konania, ústavný súd rozhodol, s odkazom na svoju ustálenú prax, že sťažnosť bola podaná oneskorene, pretože bola podaná po nadobudnutí právoplatnosti rozsudkov všeobecných súdov vo veci samej a v čase jej podania sa už konalo iba o otázke trov konania. Sťažovateľ podal na ústavný súd ďalšiu sťažnosť podľa článku 127 ústavy, v ktorej sa sťažoval podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na rozhodnutia všeobecných súdov, týkajúce sa náhrady trov konania. Ústavný súd 15. apríla 2011 sťažnosť odmietol. Podľa neho neexistovalo žiadne podozrenie z nespravodlivosti alebo zaujatosti v konaniach a rozhodnutiach súdov.

Vo svojom stanovisku vláda odkázala na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej tento preskúmava sťažnosti na dĺžku konania iba v tom prípade, ak konanie pred dotknutými súdmi v čase podania ústavnej sťažnosti stále prebieha. Konanie o merite veci v sťažovateľovom prípade skončilo 9. marca 2010 a sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť až 9. mája 2010. Následné konanie sa týkalo výlučne náhrady trov a predstavovalo osobitný spor, nesúvisiaci s meritom veci. Sťažovateľ preto podľa vlády nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy v súlade s formálnymi požiadavkami.

Vo svojom rozsudku ESĽP skonštatoval, že hoci vo všeobecnosti je ústavná sťažnosť podľa článku 127 ústavy vnútroštátnym prostriedkom nápravy, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti na ESĽP, tento sa musí v každom individuálnom prípade presvedčiť, či ochrana sťažovateľových práv, poskytnutá ústavným súdom, je porovnateľná s ochranou, ktorú poskytuje ESĽP. V prípadoch týkajúcich sa dĺžky konania bude táto podmienka splnená iba vtedy, ak bude braná do úvahy celková dĺžka konania. ESĽP v tomto prípade neoddelil konanie o merite veci od časti konania o trovách a skonštatoval, že prístup ústavného súdu bol v sťažovateľovom prípade príliš formalistický. Námietku vlády preto odmietol.   

Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, ESĽP skonštatoval, že stanoviská predsedov okresného aj krajského súdu boli v konaní pred ústavným súdom predložené žalovanou stranou a ich účelom bolo ovplyvniť názor ústavného súdu vo veci. Je pravdou, že ústavný súd vo svojom rozhodnutí na tieto stanoviská neodkázal, avšak zároveň sa nedá vylúčiť, že ich zobral do úvahy. Navyše, ústavný súd v predmetnom prípade preskúmal sťažnosť sťažovateľa iba vo vzťahu k jej prijateľnosti, avšak v praxi sa ústavný súd neobmedzuje iba na posudzovanie formálnych podmienok prijateľnosti, ale taktiež posudzuje aj podstatu sťažností. ESĽP preto skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k spravodlivosti konania. Čo sa týka dĺžky konania, ESĽP odkázal na svoju stabilnú judikatúru a vyslovil, že dĺžka konania nebola primeraná. Preto bol porušený článok 6 Dohovoru aj z tohto titulu. Námietku týkajúcu sa porušenia práva na majetok podľa článku 1 Protokolu č. 1 ESĽP vyhlásil za zjavne nepodloženú.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, ESĽP rozhodol, že výrok o porušení práva na spravodlivé konanie predstavuje pre sťažovateľa dostatočnú satisfakciu v tomto ohľade. Ďalej priznal sťažovateľovi 2 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Nakoniec mu priznal 500 EUR za vynaložené výdavky a náklady. Zvyšok jeho nárokov ESĽP zamietol.