A. Y. proti Slovenskej republike rozhodnutie ESĽP z 24. marca 2016

Dňa 24. marca 2016 Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozhodnutie v prípade A. Y. proti Slovenskej republike.

Pán A. Y., ruský štátny občan ingušskej národnosti, čelí hrozbe vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie. V marci 2012 Krajský súd v Trnave rozhodol, s odkazom na záruky poskytnuté Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie, že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie je prípustné. Najvyšší súd v júni 2012 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu. Uznesenie najvyššieho súdu však bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhodol, že ním bolo porušené právo sťažovateľa podľa článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd opätovne zamietol sťažnosť sťažovateľa v júli 2014. V súčasnosti má rozhodnúť o vydaní alebo nevydaní sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie minister spravodlivosti.

Sťažovateľ však opakovane požiadal o azyl v Slovenskej republike. Jeho prvá žiadosť o azyl bola právoplatne zamietnutá v novembri 2010. Konanie o druhej azylovej žiadosti nie je právoplatne skončené. V tomto konaní Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v máji 2015 rozhodol o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany sťažovateľovi. Sťažovateľ toto rozhodnutie napadol opravným prostriedkom a konanie prebieha.
Svoju sťažnosť proti Slovenskej republike, podanú na Európsky súd pre ľudské práva, sťažovateľ oprel o články 3, 6 a 13 Dohovoru. Tvrdil, že v prípade vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie by bol vystavený zlému zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 Dohovoru, a že vo vzťahu k tejto hrozbe nemá k dispozícii účinný prostriedok nápravy tak, ako to vyžaduje článok 13 Dohovoru. Tiež tvrdil, že trestné konanie v Ruskej federácii bolo začaté a je založené na výpovediach získaných mučením, a že nebude požívať záruky spravodlivého procesu.

 Po preskúmaní sťažnosti európsky súd dospel k záveru, že neexistujú dôvody domnievať sa, že sťažovateľ bude v prípade vydania do Ruskej federácie vystavený riziku zlého zaobchádzania. Európsky súd pripomenul princíp vyplývajúci z jeho judikatúry, že všeobecná situácia v krajine nepostačuje na záver, že akékoľvek vydanie osoby do tejto krajiny by bolo v rozpore s článkom 3 Dohovoru. Preto, aj keď existujú správy o znepokojujúcej situácii na Severnom Kaukaze, vrátane Ingušska, situáciu sťažovateľa je potrebné posudzovať z hľadiska osobitných okolností tohto prípadu. Európsky súd v tomto ohľade zdôraznil, že slovenské orgány na viacerých stupňoch na základe množstva dôkazov posúdili tvrdenia sťažovateľa o skutkových okolnostiach ako nedôveryhodné a záruky, ktoré poskytla ruská strana boli slovenskými orgánmi po ich analýze vyhodnotené ako špecifické, konkrétne a dôveryhodné. Európsky súd ďalej poukázal na niekoľko nezrovnalostí v tvrdeniach sťažovateľa, týkajúcich sa jeho údajného zlého zaobchádzania v Rusku a obvinení, ktoré boli proti nemu vznesené. Ďalej pripomenul, že sťažovateľ okrem Slovenska žiadal o azyl aj vo Švajčiarsku a Belgicku, pričom všetky jeho žiadosti boli neúspešné, čo má rovnako určitý indikatívny význam. Napokon európsky súd poukázal na to, že záruky poskytnuté Ruskou federáciou v tomto prípade sú obdobné ako tie, ktoré akceptoval v prípadoch Čentiev proti Slovenskej republike a Ibragimov proti Slovenskej republike. Tiež považoval za relevantné, že slovenské orgány si v jednom z týchto prípadov po vydaní osoby overili dodržanie záruk vykonaním monitorovacej návštevy vydanej osoby. Za daných okolností európsky súd dospel k záveru, že nemožno pochybovať o vierohodnosti takýchto záruk ani v prípade sťažovateľa a nie sú dôvody domnievať sa, že by mu v prípade vydania do Ruskej federácie hrozilo zlé zaobchádzanie. Preto námietku týkajúcu sa porušenia článku 3 Dohovoru vyhlásil za zjavne nepodloženú. Vzhľadom na tento záver zamietol aj námietku týkajúcu sa článku 13 Dohovoru. Pokiaľ ide o sťažnosť podľa článku 6 Dohovoru, európsky súd zdôraznil, že Ruská federácia, ktorá v tomto prípade intervenovala ako tretia strana, poskytla slovenským orgánom záruky, že sťažovateľ bude mať v prípade vydania na trestné stíhanie spravodlivý proces a tieto záruky potvrdila aj pred európskym súdom. Vzhľadom na uvedené aj túto námietku zamietol ako zjavne nepodloženú. Sťažnosť ako celok vyhlásil za neprijateľnú.
 Týmto rozhodnutím zároveň skončila účinnosť predbežného opatrenia vydaného podľa Pravidla 39 Rokovacieho poriadku tohto medzinárodného súdneho orgánu, zakazujúceho vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.