Yegorov proti Slovenskej republike

​Dňa 2. júna 2015 Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Yegorov proti Slovenskej republike.

Pán Volodymyr Yegorov, ukrajinský štátny občan, žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 ods. 1, 3 a 4, zaručujúceho právo na slobodu a bezpečnosť v kontexte jeho väzby vykonanej na Slovensku vo vzťahu k viacerým trestným činom. Sťažovateľ bol pôvodne vzatý do väzby v roku 2002 na základe obvinenia zo založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny. Neskôr bol odsúdený pre trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti, no do trestu odňatia slobody sa mu započítala už skôr vykonaná väzba. Pri jeho prepustení v roku 2010 bol opätovne vzatý do väzby na základe obvinenia z vraždy. Súd ho však v roku 2011 oslobodil, čo opätovne viedlo k jeho prepusteniu z väzby. Sťažovateľ bol následne ihneď vzatý do ďalšej väzby pre iný trestný čin. Aj z tejto väzby bol v roku 2012 prepustený, pričom bol následne vzatý do väzby pre obvinenie z inej vraždy. Z tejto väzby bol napokon prepustený 17. septembra 2013, a to v nadväznosti na nález ústavného súdu z júna 2013, v ktorom ústavný súd konštatoval porušenie práv sťažovateľa podľa článku 5 ods. 1 a 4 Dohovoru z dôvodu existujúcej praxe vzatia a opätovného vzatia sťažovateľa do väzby, pričom zrušil napadnuté väzobné rozhodnutie a vrátil vec súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľovi nepriznal žiadne odškodnenie, keďže konštatovanie porušenia práv a priznanie náhrady trov konania považoval za dostatočnú nápravu. Dotknutý trestný súd následne prepustil sťažovateľa z väzby. Sťažovateľ bol deportovaný do útvaru policajného zaistenia pre cudzincov a o dva dni neskôr administratívne vyhostený z územia Slovenska.

Sťažovateľ sa na európskom súde sťažoval výlučne na svoje vzatie do väzby 16. júna 2010 a 29. júla 2011 Okresným súdom Bratislava I. Tiež namietal, že pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby z júla 2010 neboli dodržané procesné záruky článku 5 ods. 4 Dohovoru, nakoľko Krajský súd v Bratislave zamietol jeho sťažnosť bez posúdenia jej dôvodov uvedených v jeho doplňujúcom vyjadrení. Napokon tvrdil, že celková dĺžka jeho väzby nebola zlučiteľná so zákonnou lehotou o maximálnej dĺžke väzby, keď poukazoval na prax súdov spočívajúcu v jeho opakovanom vzatí do väzby po predchádzajúcom prepustení. Týmito námietkami sa na základe ústavných sťažnosti zaoberal aj ústavný súd, ten však podané sťažnosti v rokoch 2010 a 2011 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po preskúmaní prijateľnosti sťažnosti sa európsky súd nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ vďaka vyššie uvedenému nálezu ústavného súdu z júna 2013 stratil status poškodenej osoby. V tejto súvislosti európsky súd poukázal na to, že týmto nálezom bolo konštatované porušenie práv sťažovateľa v inej trestnej veci a bolo nariadené jeho prepustenie z väzby až po jeho prepustení z väzby začatej v rokoch 2010 a 2011. Jeho sťažnosti vo vzťahu k väzbe z rokov 2010 a 2011 boli odmietnuté. Preto tento nález ústavného súdu nemožno považovať za dostatočnú nápravu pre sťažovateľa. Európsky súd však akceptoval argumentáciu vlády, že sťažovateľ sa vo vzťahu k údajnej nezákonnosti väzby začatej 16. júna 2010 mohol domôcť odškodnenia prostredníctvom žaloby podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže vo vzťahu k príslušným obvineniam bol v trestnom konaní oslobodený. Túto námietku preto európsky súd zamietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Za prijateľné vyhlásil námietky týkajúce sa konania o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby zo 16. júna 2010 a údajnej svojvoľnosti a neprimeranej dĺžky väzby začatej 29. júla 2011.  

Čo sa týka konania o sťažnosti proti vzatiu do väzby v roku 2010, európsky súd poukázal na to, že sťažovateľ bol vzatý do väzby 16. júna 2010, kedy po ústnom vyhlásení uznesenia podal sťažnosť s tým, že jej dôvody doplní po doručení písomného vyhotovenia uznesenia. V zákonnej lehote sťažovateľ zaslal súdu písomné podanie, ktoré však prvostupňový súd pravdepodobne nepredložil odvolaciemu súdu. Po doručení písomného vyhotovenia uznesenia o vzatí do väzby sťažovateľ zaslal súdu ďalšie vyjadrenie, ktoré však bolo doručené po uplynutí zákonnej lehoty na podanie opravného prostriedku. Toto podanie rovnako nebolo postúpené odvolaciemu súdu, ktorý 28. júna 2010 rozhodol o ústne podanej sťažnosti tak, že ju zamietol. Európsky súd považoval úmysel sťažovateľa čakať na doručenie písomného vyhotovenia uznesenia o vzatí do väzby za účelom náležitej formulácie dôvodov sťažnosti proti tomuto uzneseniu za odôvodnený. Odvolací súd pri rozhodovaní o sťažnosti zjavne nepreskúmal ďalšie sťažovateľove písomné podania a tým bola jeho sťažnosť bezdôvodne degradovaná na formálny prostriedok nápravy. Rozhodovanie o zákonnosti sťažovateľovej väzby tak nespĺňalo procesné požiadavky vyplývajúce z článku 5 ods. 4 Dohovoru a tento článok bol porušený.

Európsky súd ďalej vo vzťahu k väzbe začatej 29. júla 2011 poukázal na to, že ústavný súd nálezom z roku 2013 rozhodol o porušení práv sťažovateľa práve z dôvodu na seba nadväzujúcich vzatí do väzby a prepustení z nej s tým, že maximálnu dobu trvania väzby nemožno pri paralelných trestných stíhaniach pre viacero trestných činov počítať ako súčet maximálnych dôb trvania vo vzťahu k jednotlivým obvineniam. Tiež poukázal na to, že najvyšší súd v rozhodnutí z roku 2012 uznal, že väzba z 29. júla 2011 sa v skutočnosti zakladala na rovnakých obvineniach ako väzba z roku 2002, a to minimálne do roku 2005. Na základe uvedeného európsky súd zdôraznil, že čisto matematicky v okamihu vzatia sťažovateľ do väzby v júli 2011 jeho väzba pre tieto obvinenia trvala už 2 roky a takmer 10 mesiacov a trestné konanie bolo stále v štádiu prípravného konania. Európsky súd tiež poukázal na pochybnosti najvyššieho súdu ohľadom toho, či nie je desať rokov trvajúca väzba svojvoľná a účelová a na jeho závery o tom, že v konaní sa vyskytli závažné procesné pochybenia. Tieto úvahy a závery možno podľa európskeho súdu aplikovať aj na väzbu z júla 2011. Európsky súd konštatoval, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru.

Sťažovateľ požadoval 100 000 EUR z titulu majetkovej škody a 150 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Európsky súd mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 26 000 EUR a zvyšok jeho nárokov zamietol.