Bratislava 9. júna 2014 – Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „európsky súd“) vyhlásil rozhodnutie o neprijatí sťažnosti L.G.R. a A.P.R. proti Slovenskej republike. Prvým sťažovateľom bol maloletý britský štátny občan, ktorý sa narodil v roku 2006 a v súčasnosti sa zdržiava v Slovenskej republike. Sťažnosť v jeho mene podal jeho otec, druhý sťažovateľ, britský štátny občan žijúci v Newton St. Cyres vo Veľkej Británii.
V roku 2006, pred narodením prvého sťažovateľa, sa druhý sťažovateľ oženil s matkou prvého sťažovateľa, slovenskou občiankou. Rodina žila vo Veľkej Británii. V júli 2007 matka informovala druhého sťažovateľa o tom, že ona a prvý sťažovateľ sa z dovolenky v Chorvátsku nevrátia do Veľkej Británie, a že chce zobrať prvého sťažovateľa na Slovensko a usadiť sa tam trvalo. V auguste 2007 prvý sťažovateľ, ktorý mal vtedy menej ako rok, pricestoval aj s matkou na Slovensko a odvtedy sa do Veľkej Británie nevrátili. Dňa 10. novembra 2009 britský súd povolil rozvod manželov, ktorý sa stal právoplatným 6. januára 2009. Dňa 7. novembra 2007 druhý sťažovateľ začal konanie na slovenských súdoch o návrat prvého sťažovateľa do Veľkej Británie podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“). Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave nariadili návrat prvého sťažovateľa do Veľkej Británie ako do krajiny obvyklého pobytu. Rozhodnutie o nariadení návratu sa stalo vykonateľným 9. júna 2008. V decembri 2008 generálny prokurátor vyhovel matkinej žiadosti a využil svoju diskrečnú právomoc napadnúť rozhodnutie o nariadení návratu mimoriadnym dovolaním na najvyššom súde. V ňom tvrdil, že súdy náležite nezistili, či bol prvý sťažovateľ neoprávnene premiestnený alebo zadržaný a či existovali dôvody na nenariadenie návratu prvého sťažovateľa podľa článku 13 Haagskeho dohovoru. Generálny prokurátor súčasne požiadal o pozastavenie vykonateľnosti rozhodnutia o nariadení návratu. Dňa 30. júna 2009 najvyšší súd zrušil rozhodnutie o nariadení návratu a vec vrátil prvostupňovému súd na ďalšie konanie. Následne v marci 2010 okresný súd zamietol návrh druhého sťažovateľa na nariadenie návratu prvého sťažovateľa. Odvolávajúc sa na článok 13 Haagskeho dohovoru, okresný súd skonštatoval, že prvý sťažovateľ žil na Slovensku dva a pol roka, a že prvý sťažovateľ sa už zžil s tamojším prostredím. Návrat prvého sťažovateľa tak „nebol v záujme dieťaťa a jeho zdravého psychického vývoja“. V auguste 2010 krajský súd po odvolaní druhého sťažovateľa zrušil rozhodnutie z marca 2010 a vec vrátil prvostupňovému súdu. Odvolací súd usúdil, že okresný súd nezdôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie. Dňa 8. novembra 2010 okresný súd a následne 15. marca 2011 na základe odvolania matky krajský súd opätovne nariadili návrat prvého sťažovateľa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Súdy konštatovali, že druhý sťažovateľ preukázal, že boli vykonané vhodné opatrenia na zabezpečenie práv a záujmov prvého sťažovateľa po jeho návrate, a že matka nepreukázala, že by návrat dieťaťa bol v rozpore s Haagskym dohovorom. Dňa 11. apríla 2011 matka podala dovolanie na najvyšší súd a následne požiadala o pozastavenie výkonu rozhodnutia o nariadení návratu. V decembri 2011 najvyšší súd zrušil rozhodnutie krajského súdu z 15. marca 2011 o zamietnutí odvolania matky proti novému rozhodnutiu o nariadení návratu a odvolanie vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Následne krajský súd vrátil vec okresnému súdu na ďalšie preskúmanie a nové rozhodnutie vo veci.
Sťažovatelia sa obrátili na európsky súd, kde podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru namietali, že slovenské orgány nekonali urýchlene, že nevykonali rozhodnutie o nariadení návratu prvého sťažovateľa a tým ich zbavili možnosti, aby vo veci opatrovníctva a styku s dieťaťom rozhodovali súdy krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, ktoré mali výlučnú právomoc rozhodovať v takých veciach. Sťažovatelia namietali aj podľa článku 8 Dohovoru, že nenariadenie definitívneho návratu prvého sťažovateľa do krajiny obvyklého pobytu predstavovalo porušenie ich práva na rodinný život a slovenské orgány nerešpektovali svoje pozitívne záväzky voči nim podľa tohto článku.
Európsky súd vo svojom rozhodnutí z 13 . mája 2014 odkázal na argumenty slovenskej vlády, ktorá poukázala na nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy v podobe sťažnosti na ústavný súd podľa článku 127 ústavy (ďalej len „ústavná sťažnosť“). Pripomenul, že od roku 2002 bola ústavná sťažnosť európskym súdom akceptovaná ako účinná a preto je vo všeobecnosti na účely článku 35 ods. 1 Dohovoru potrebné tento prostriedok nápravy vyčerpať pred tým, ako sťažovatelia uplatnia na európskom súde svoje námietky týkajúce sa prieťahov v konaní, alebo iné hmotné či procesné námietky. Európsky súd uznal, že v určitých jednotlivých prípadoch ním ústavná sťažnosť nebola uznaná za účinný prostriedok nápravy, avšak v týchto prípadoch malo porušenie zákonný základ a ústavný súd nemal právomoc v rámci konania o ústavnej sťažnosti preskúmavať súlad zákona s ústavou. Vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľov európsky súd nezistil, že by nemali možnosť obrátiť sa na ústavný súd podľa článku 127 ústavy. Konkrétne európsky súd poznamenal, že takáto sťažnosť mohla smerovať voči všetkým dotknutým orgánom, ktoré aplikovali Haagsky dohovor, že sa mohla týkať celého priebehu konania (vrátane konaní pred súdnymi aj nesúdnymi orgánmi pri prejednávaní sťažnosti podľa Haagskeho dohovoru). Ďalej, že po podaní takejto sťažnosti by ústavný súd v prípade zistenia porušenia základných práv sťažovateľov mal právomoc zrušiť akékoľvek nesprávne rozhodnutie, prikázať vykonanie potrebných úkonov, zakázať pokračovanie porušovania práv, nariadiť navrátenie do pôvodného stavu a/alebo priznať náhradu nemajetkovej ujmy. Sťažnosť preto odmietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy v podobe ústavnej sťažnosti.
