Preskočiť na hlavný obsah

ESĽP rozhodol v prospech Slovenska v prípade ZIPP Bratislava, spol. s r.o.

​Dňa 19. novembra 2013 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyhlásil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti v prípade ZIPP Bratislava, spol. s r.o. proti Slovenskej republike.

​Skutkový stav možno zhrnúť nasledovne. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z apríla 2002 zaviazal sťažujúcu sa spoločnosť na zaplatenie určitej peňažnej sumy. Najvyšší súd rozsudok potvrdil, jeho rozhodnutie však nebolo sťažujúcej sa spoločnosti doručené. Aj napriek tomu bola na rozsudku vyznačená doložka právoplatnosti, podľa ktorej rozsudok nadobudol právoplatnosť 27. júla 2003 a vykonateľnosť 13. augusta 2003. V rámci exekučného konania začatého na návrh veriteľa podala sťažujúca sa spoločnosť námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie s tým, že rozsudok najvyššieho súdu z mája 2003 jej nebol doručený, a preto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Exekučný súd námietky v novembri 2003 zamietol s poukazom na to, že krajský súd už medzičasom doručil rozsudok najvyššieho súdu sťažujúcej sa spoločnosti a na rozsudku vyznačil novú doložku právoplatnosti. Následne bola vykonaná exekúcia celej sumy vrátane trov exekúcie odpísaním z bankového účtu sťažujúcej sa spoločnosti. Generálny prokurátor na podnet sťažujúcej sa spoločnosti napadol rozhodnutie exekučného súdu mimoriadnym dovolaním, ktorému najvyšší súd vo februári 2005 vyhovel, zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec exekučnému súdu na ďalšie konanie. Exekučný súd sa však vecou opätovne nezaoberal, a to z dôvodu, že exekúcia už bola vykonaná a navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. V decembri 2005 sťažujúca sa spoločnosť podala žalobu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu a tvrdila, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu krajského súdu a nezákonného rozhodnutia exekučného súdu jej vznikla škoda v podobe trov exekučného konania vo výške približne 28 600 EUR, ktorým sa mohla vyhnúť, ak by mala možnosť rozsudok splniť dobrovoľne. Súdy žalobu zamietli s odôvodnením, že sťažujúca sa spoločnosť v rámci exekučného konania podala námietky iba proti exekúcii ako takej, nepodala však námietky voči trovám exekúcie. Následné rozhodnutie z novembra 2003 sa preto netýkalo priamo trov exekúcie, ktoré si sťažujúca sa spoločnosť uplatňovala prostredníctvom žaloby na náhradu škody. Sťažujúca sa spoločnosť neuspela ani so sťažnosťou podanou na ústavnom súde.

Sťažujúca sa spoločnosť sa následne obrátila na ESĽP. Vo svojej sťažnosti namietala podľa článku 1 Protokolu č. 1, že jej nárok na náhradu škody voči štátu, uznanej rozsudkom najvyššieho súdu z februára 2005, bol svojvoľne zamietnutý. Podľa článku 13 Dohovoru sa sťažovala, že vo vzťahu k uvedenej námietke nemala účinný prostriedok nápravy. Napokon, odvolávajúc sa na článok 6 ods. 1 Dohovoru tvrdila, že zamietnutie jej nároku na náhradu škody voči štátu bolo v rozpore s jej právom na prístup k súdu a spravodlivé konanie, a že dĺžka konania o tomto nároku bola neprimeraná.
ESĽP sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s argumentmi vlády, ktorá poukazovala na to, že sťažujúca sa spoločnosť svoj nárok vyvodila iba z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, ktorým tento na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušil uznesenie exekučného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Naopak, vnútroštátne súdy v konaní o náhradu škody právoplatne rozhodli, že nárok sťažujúcej sa spoločnosti nemožno priznať, keďže na to neboli splnené zákonné predpoklady. Vláda preto tvrdila, že sťažujúca sa spoločnosť nemala na priznanie tohto nároku „legitímnu nádej“, ktorá by bola založená právoplatným rozhodnutím vnútroštátnych súdov, tak ako to vyžaduje relevantná judikatúra ESĽP. ESĽP jej dal za pravdu pričom zdôraznil, že výrok najvyššieho súdu v rozsudku z februára 2005, z ktorého sťažujúca sa spoločnosť odvodzovala svoj majetkový nárok, nebol uvedený vo výrokovej časti rozsudku, ale iba v odôvodnení. Navyše bol vyhlásený v konaní, ktorého podstata bola odlišná od podstaty konania o žalobe o náhradu škody. Tieto úvahy boli dostatočné na to, aby ESĽP vyhlásil sťažnosť sťažujúcej sa spoločnosti na porušenie majetkových práv za nezlučiteľnú ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru. Ostatné námietky zamietol ako zjavne nepodložené.