Zástupkyňa SR pred ESĽP v súvislosti s výkonom rozsudku ESĽP zo dňa 20. novembra 2012 Harabin v. Slovensko vyjadruje znepokojenie nad rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky o zamietnutí návrhu na obnovu konania sp. zn. PL. ÚS 6/2013 vo veci disciplinárneho konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011. Pripomína v tomto ohľade závery ESĽP, ktorý vo svojom rozsudku uviedol: „Súd ďalej pripomína, že rozsudok, v ktorom konštatuje porušenie Dohovoru alebo jeho protokolov ukladá žalovanému štátu právnu povinnosť nielen vyplatiť dotknutým osobám sumy priznané ako spravodlivé zadosťučinenie, ale aj zvoliť všeobecné a/alebo, ak je to nevyhnutné, individuálne opatrenia, ktoré musia byť prijaté v jeho vnútroštátnom právnom poriadku za účelom skončenia porušenia konštatovaného Súdom a uskutočniť akúkoľvek možnú nápravu k jeho dôsledkom takým spôsobom, aby bola v takom rozsahu, v akom je to možné, obnovená situácia existujúca pred zisteným porušením (pozri Lungoci proti Rumunsku, č. 62710/00, ods. 55, 26. január 2006, spolu s ďalšími odkazmi). V prípade porušenia článku 6 Dohovoru, by sa mal sťažovateľ v rozsahu, v akom je to možné, dostať do situácie v akej by bol, ak by požiadavky tohto článku boli rešpektované. Najvhodnejšia forma nápravy, v prípadoch podobných predmetnému, by mala byť obnova konania, ak bude o ňu požiadané, pred súdom spĺňajúcim požiadavku nestrannosti v zmysle článku 6. Súd poznamenáva v tomto ohľade, že ústava ani zákon o ústavnom súde z roku 1993 výslovne neposkytujú možnosť obnovy konania pred ústavným súdom. Zákon o ústavnom súde však umožňuje ústavnému súdu aplikovať, ak je to vhodné, Občiansky súdny poriadok a Trestný poriadok, ktoré poskytujú možnosť obnovy konania, ak Súd v rozsudku dospeje k záveru, že rozhodnutie súdu alebo konanie, ktoré mu predchádzalo, bolo v rozpore so základnými ľudskými právami alebo slobodami účastníka konania (pozri Vojtěchová proti Slovenskej republike, č. 59102/08, ods. 23 a 27, 25. september 2012, a odsek 60 vyššie).
Zástupkyňa vlády SR pred ESĽP v tomto ohľade poukazuje na sťažnosť č. 32772/02, v ktorej bola sťažovateľkou švajčiarska spoločnosť bojujúca za práva zvierat. V prvom rozsudku proti Švajčiarsku z 28. júna 2001 ESĽP konštatoval porušenie článku 10 Dohovoru z toho dôvodu, že švajčiarsky federálny súd zamietol správne odvolanie podané sťažovateľkou voči rozhodnutiu federálneho úradu pre komunikáciu, ktorý jej nepovolil odvysielanie komerčnej reklamy. Výbor ministrov RE rezolúciou ukončil sledovanie výkonu tohto rozsudku, pričom vo vzťahu k individuálnym opatreniam poznamenal, že sťažovateľka má možnosť požiadať o obnovu konania pred federálnym súdom (rezolúcia ResDH(2003)125 z 22. júla 2003). Sťažovateľka následne požiadala o obnovu konania o správnom odvolaní pred federálnym súdom, ktorý jej žiadosť odmietol. Sťažovateľka preto podala na ESĽP novú sťažnosť. ESĽP vo svojom druhom rozsudku (rozsudok veľkej komory z 30. júna 2009) pripomenul, že aj keď nemá právomoc nariadiť obnovu konania, takéto opatrenie môže predstavovať dôležitý aspekt výkonu rozsudkov. Obnovené konanie však musí zároveň poskytnúť orgánom žalovaného štátu možnosť zabezpečiť, aby boli vykonané závery a duch („spirit“) rozsudkov ESĽP, pri súčasnom dodržaní procesných požiadaviek Dohovoru. Vo vzťahu k rozhodnutiu federálneho súdu ESĽP skonštatoval, že jeho prístup bol „príliš formalistický“ a pripomenul, že zmluvné štáty sú povinné organizovať si svoj súdny systém takým spôsobom, aby súdy rešpektovali požiadavky Dohovoru, a že tento princíp musí byť všeobecne aplikovaný aj na výkon rozsudkov. Argument, že federálny súd nemohol v žiadnom prípade nariadiť vysielanie spornej reklamy, a že sťažovateľka mala iniciovať občianskoprávne konanie, bol pre ESĽP irelevantný. ESĽP skonštatoval opätovne porušenie článku 10 Dohovoru. Po nadobudnutí právoplatnosti druhého rozsudku ESĽP sťažovateľka opäť požiadala o obnovu konania pred švajčiarskym federálnym súdom. Švajčiarsky federálny súd žiadosti vyhovel a zrušil svoje rozsudky z roku 2002 a 1997. Ďalej pokračoval v konaní o správnom odvolaní sťažovateľky, vyhovel jej argumentom a zrušil rozhodnutie orgánu (federálneho úradu pre komunikáciu), voči rozhodnutiu ktorého sa sťažovateľka v roku 1996 odvolala. Na základe uvedeného bolo ukončené sledovanie výkonu druhého rozsudku Výborom ministrov Rady Európy rezolúciou M/ResDH(2010)113.
Berúc do úvahy vyššie uvedené vznikajú závažné otázky týkajúce sa prijatia individuálnych opatrení na výkon rozsudku Harabin v. Slovensko. Pripomíname, že prípad sleduje Výbor ministrov RE, ktorý kontroluje dodržanie záväzkov vyplývajúcich z rozsudkov ESĽP a neukončí ich sledovanie pokiaľ ich nebude považovať za splnené. Dňa 5. decembra 2013 pracovníčka Sekretariátu Výboru ministrov RE počas bilaterálnych rokovaní týkajúcich sa výkonu slovenských rozsudkov v Štrasburgu avizovala v súvislosti s neobnovením konania na vnútroštátnej úrovni možnú návštevu Ústavného súdu SR. O konkrétnom dátume budeme slovenskú verejnosť informovať.