Prípad sa konkrétne týka konania o návrat dieťaťa do Austrálie ako krajiny obvyklého pobytu, ktorú matka opustila spolu s dcérou v čase, keď mala necelých tri a pol roka. Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť nasledovne. Prvostupňový súd v Lotyšsku v novembri 2008 nariadil návrat dieťaťa do Austrálie po tom, ako otec uneseného dieťaťa inicioval konanie o návrat. Sťažovateľka sa voči tomuto rozsudku odvolala, pričom namietala svoju vlastnú neschopnosť vrátiť sa a žiť v Austrálii. Okrem toho predložila posudok vypracovaný psychológom na jej vlastnú žiadosť, v ktorom sa konštatovalo, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky môže vzniknúť u dieťaťa psychologická trauma. V januári 2009 Krajský súd v Rige potvrdil prvostupňové rozhodnutie o návrate dieťaťa, majúc za to, že tvrdenia matky boli nepodložené. Pokiaľ ide o možnú obavu zo vzniku psychologickej traumy vyjadrenej v posudku, konštatoval, že mu neprináleží ho posúdiť z dôvodu, že sa týkal merita konania o opatrovníckom práve, ktoré nebolo súčasťou konania o návrat dieťaťa.
Vo veci najskôr rozhodovala sedemčlenná komora európskeho súdu rozsudkom z 13. decembra 2011, ktorá dospela k záveru, že lotyšské súdy opomenutím náležitého preskúmania celej rodinnej situácie porušili právo matky podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v kontexte nariadenia návratu maloletého dieťaťa do Austrálie. Avšak vzhľadom na žiadosť lotyšskej vlády o postúpenie prípadu veľkej komore európskeho súdu sa prípad dostal pred veľkú komoru. Tá väčšinou hlasov rozhodla, že lotyšské súdy v predmetnom prípade nedodržali procesné požiadavky článku 8 Dohovoru z dôvodu, že odmietli posúdiť tvrdenie „o vážnej ujme“, ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia návratu do Austrálie.
V tejto súvislosti európsky súd najskôr vo všeobecnosti konštatoval, že Dohovor a Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“) musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. Tiež zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu, vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy vo svojich rozhodnutiach aj náležite odôvodniť. Ďalej uviedol, že v prípade potreby by vnútroštátne súdy mali zabezpečiť poskytnutie vhodných záruk v krajine obvyklého pobytu, najmä v podobe jasných ochranných opatrení v prípade známej hrozby.
Pokiaľ ide o konkrétne posúdenie skutočností v predmetnom prípade, európsky súd poznamenal, že medzi únosom dieťaťa z Austrálie do podania žiadosti o návrat uplynul menej ako jeden rok, v dôsledku čoho mal byť ihneď nariadený návrat dieťaťa. V tejto súvislosti však Lotyšsku vytkol, že napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok vypracovaný psychológom, ktorý signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia matky od dieťaťa môže vzniknúť u dieťaťa psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa názoru európskeho súdu bolo neprijateľné, aby súd rozhodol o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu, že sa týkal viac merita opatrovníckeho konania ako merita konania o návrat. V tejto súvislosti európsky súd zdôraznil, že psychologický posudok upriamoval pozornosť na riziko vzniku vážnej psychologickej traumy, ktorá bola priamo prepojená s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Krajský súd v Rige mal preto umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k tomu dôkazu alebo zabezpečiť vypracovanie druhého znaleckého posudku z vlastnej iniciatívy. Tiež malo byť preskúmané, či by matka mohla ísť za svojou dcérou do Austrálie a udržiavať tam s ňou kontakt. Okrem toho európsky súd zdôraznil, že potreba dodržania krátkych lehôt stanovených v Haagskom dohovore nezbavovala lotyšské orgány zodpovednosti vykonať účinné preskúmanie takéhoto tvrdenia. V dôsledku toho Súd konštatoval, že odmietnutie krajského súdu v Rige preskúmať sťažovateľkine námietky podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru viedlo k porušeniu procesných záväzkov stanovených v článku 8 Dohovoru.
Zástupkyňa SR pred ESĽP upozorňuje vnútroštátne súdy na ich povinnosť postupovať v konaniach o návrat v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou európskeho súdu k článku 8 Dohovoru. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu k článku 154c ústavy predstavujú Dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť.
