Preskočiť na hlavný obsah

​ESĽP: Rozsudky v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický (č.6) proti Slovenskej republike

​Dňa 22. októbra 2012 nadobudli právoplatnosť rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. júna tohto roka v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický (č.6) proti Slovenskej republike

V oboch prípadoch sťažovatelia namietali neprimeranú dĺžku konaní, ktorých boli účastníkmi. ESĽP oboma rozsudkami konštatoval porušenie práva sťažovateľov na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Tiež konštatoval, že vo vzťahu k ich sťažnosti na dĺžku napadnutých konaní nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru a priznal im finančné zadosťučinenie. 

Tlačové správy s podrobnejším obsahom rozsudkov nájdete TU​.

V oboch prípadoch sa sťažovatelia obrátili aj na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) so sťažnosťou podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa Komanického s odôvodnením, že sťažovateľ sa pred podaním ústavnej sťažnosti neobrátil so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedu dotknutého súdu. V odôvodnení uznesenia o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov Ištvánovcov ústavný súd poukázal na to, že pred podaním ústavnej sťažnosti využili sťažnosť na prieťahy predsedovi dotknutého súdu len formálne, keďže krátko na to podali aj ústavnú sťažnosť. Podľa názoru ústavného súdu tak neposkytli dotknutému okresnému súdu dostatočný priestor na prijatie potrebných opatrení. ESĽP v rozsudkoch z 12. júna uviedol, že prax ústavného súdu bola sčasti nekonzistentná, keď poukázal na to, že v iných podobných prípadoch ústavný súd posúdil podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj napriek tomu, že nesplnili podmienku podania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu. Z uvedeného vyplýva, že pozícia sťažovateľov, pokiaľ ide o vyčerpanie prostriedkov nápravy na ústavnom súde, závisela na množstve faktorov bez spoľahlivého návodu a predvídateľného výsledku, čo je pozícia, ktorá nemôže byť považovaná za zlučiteľnú s princípom právnej istoty.
Vzhľadom na to, že k rozsudkom z 12. júna 2012 bolo pripojené aj nesúhlasné stanovisko dvoch sudcov ESĽP, sa vláda po ich vydaní obrátila na ESĽP so žiadosťou o predloženie prípadov veľkej komore, pričom hájila postoj ústavného súdu vo vzťahu k posudzovaniu využitia sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi súdu ako účinného prostriedku nápravy. ESĽP žiadosť vlády odmietol, čo má za následok nutnosť zladiť do budúcnosti judikatúru ústavného súdu s judikatúrou ESĽP. V praxi to znamená, že ústavný súd nesmie podmieňovať prijatie ústavnej sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu.