ESĽP: Rozsudok v prípade Ištván, Ištvánová proti SR, v prípade Komanický proti SR a rozhodnutie v prípade Wakil proti SR

​Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike

Predmetné konanie sa začalo v septembri 2002 a skončilo sa vo februári 2009.  Trvalo viac ako 6 rokov a 5 mesiacov. Počas tohto obdobia sa vecou zaoberali súdy na dvoch stupňoch konania.

Dĺžkou konania sa zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku 127 ústavy. Ten ju však v novembri 2006 odmietol z dôvodu neprípustnosti, keď poukázal na to, že sťažovatelia pred podaním ústavnej sťažnosti využili sťažnosť na prieťahy predsedovi dotknutého súdu len formálne, vzhľadom na to, že krátko na to podali aj ústavnú sťažnosť. Podľa názoru ústavného súdu tak neposkytli dotknutému okresnému súdu dostatočný priestor na prijatie potrebných opatrení.

ESĽP sa väčšinou hlasov členov rozhodujúcej komory v pomere 5:2 nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu, ako aj vyjadrenie ústavného súdu k predmetnej sťažnosti namietala, že sťažovatelia nepodali ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi náležitosťami a ustálenou praxou ústavného súdu, vzhľadom na to, že neumožnili predsedovi okresného súdu zjednať nápravu preventívneho charakteru a ihneď podali ústavnú sťažnosť. Okrem toho vláda tvrdila, že sťažovatelia sa mohli domôcť finančného odškodnenia za prípadné prieťahy zistené predsedom dotknutého súdu prostredníctvom žaloby o náhradu škody. V súvislosti s uvedenými argumentmi ESĽP uviedol, že prax ústavného súdu bola sčasti nekonzistentná, keď poukázal na to, že v iných podobných prípadoch ústavný súd posúdil podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj napriek tomu, že nesplnili podmienku podania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu. Pokiaľ ide o vyjadrenie ústavného súdu k predmetnej sťažnosti, v ktorom ústavný súd vysvetlil svoj prístup v posudzovaní prijateľnosti ústavných sťažností, ESĽP poznamenal, že toto vyjadrenie bolo urobené až následne a že zo samotnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu takéto podrobné závery nevyplývali. Pokiaľ ide o argument vlády týkajúci sa nevyčerpania žaloby o náhradu škody, ESĽP poznamenal, že ústavný súd vo svojom rozhodnutí neodkázal sťažovateľov na využitie tohto prostriedku nápravy. Tiež poznamenal, že nebolo preukázané, že by žaloba o náhradu škody bola úspešne využitá sťažovateľmi v podobných prípadoch. Preto aj túto námietku vlády odmietol. Po preskúmaní samotnej dĺžky napadnutého konania ESĽP poznamenal,  že bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Okrem toho ESĽP konštatoval aj porušenie článku 13 Dohovoru, keď dospel k záveru, že za daných okolností sťažovatelia nemali vo vzťahu k dĺžke napadnutého konania účinný prostriedok nápravy.

Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru ESĽP priznal dcére sťažovateľov, ktorá  si želala pokračovať v sťažnosti po tom, ako jej rodičia zomreli, 3 250 € z titulu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu nákladov a výdavkov odmietol z dôvodu, že nebol podložený žiadnymi relevantnými dokumentmi.

K predmetnému rozsudku bolo pripojené aj nesúhlasné stanovisko dvoch sudcov ESĽP, ktorí mali za to, že predmetná sťažnosť mala byť v súlade s argumentáciou vlády odmietnutá pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Títo dospeli s odkazom na vnútroštátnu právnu úpravu k záveru, že ústavný súd správne posúdil prijateľnosť ústavnej sťažnosti sťažovateľov, keď ju odmietol. Podľa ich názoru malo byť najskôr umožnené predsedovi dotknutého súdu, aby vykonal v napadnutom konaní nápravu a až následne sa vecou mal zaoberať ústavný súd.

Úplné znenie rozsudku nájdete TU

Predmetné konanie sa začalo v januári 2001 a stále sa neskončilo.  V súčasnosti teda trvá viac ako 11 rokov a 3 mesiace. Počas tohto obdobia sa vecou zaoberali súdy na troch stupňoch konania.

Dĺžkou konania sa trikrát zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku 127 ústavy. Prvú ústavnú sťažnosť ústavný súd odmietol v septembri 2004 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Druhú ústavnú sťažnosť ústavný súd odmietol v apríli 2007 z dôvodu neprípustnosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že sťažovateľ sa pred podaním ústavnej sťažnosti neobrátil so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedu dotknutého súdu. Tretiu ústavnú sťažnosť odmietol v máji 2007 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

ESĽP sa väčšinou hlasov členov rozhodujúcej komory v pomere 5:2 nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá s poukazom na druhé rozhodnutie ústavného súdu, ako aj vyjadrenie ústavného súdu k predmetnej sťažnosti namietala, že sťažovateľ nepodal druhú ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi náležitosťami a ustálenou praxou ústavného súdu. Konkrétne tvrdila, že pred podaním druhej ústavnej sťažnosti sťažovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy predsedovi dotknutého okresného súdu, ktorý by v prípade jej opodstatnenosti zjednal nápravu preventívneho charakteru. Okrem toho tvrdila, že sťažovateľ sa mohol domôcť finančného odškodnenia za prípadné prieťahy zistené predsedom dotknutého súdu prostredníctvom žaloby o náhradu škody. V súvislosti s uvedenými argumentmi ESĽP uviedol, že prax ústavného súdu bola sčasti nekonzistentná, keď poukázal na to, že v iných podobných prípadoch ústavný súd posúdil podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj napriek tomu, že nesplnili podmienku podania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu. Pokiaľ ide o vyjadrenie ústavného súdu k predmetnej sťažnosti, v ktorom ústavný súd podrobne vysvetlil svoj prístup v posudzovaní prijateľnosti ústavných sťažností, ESĽP poznamenal, že toto vyjadrenie bolo urobené až následne a že zo samotnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu takéto podrobné závery nevyplývali. Pokiaľ ide o namietané nevyčerpanie žaloby o náhradu škody, ESĽP poznamenal, že ústavný súd vo svojom rozhodnutí neodkázal na využitie tohto prostriedku nápravy. Tiež poznamenal, že nebolo preukázané, že by žaloba o náhradu škody bola úspešne využitá sťažovateľmi v podobných prípadoch. Preto aj túto námietku vlády odmietol. Po preskúmaní samotnej dĺžky napadnutého konania ESĽP poznamenal,  že bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Okrem toho ESĽP konštatoval aj porušenie článku 13 Dohovoru, keď dospel k záveru, že za daných okolností sťažovateľ nemal vo vzťahu k dĺžke napadnutého konania účinný prostriedok nápravy.

Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru ESĽP priznal pánovi Komanickému 3 000 € z titulu nemajetkovej ujmy. Jeho nárok na náhradu nákladov a výdavkov odmietol z dôvodu, že ho nepodložil žiadnymi relevantnými dokumentmi.

K predmetnému rozsudku bolo pripojené aj nesúhlasné stanovisko dvoch sudcov ESĽP, ktorí mali za to, že predmetná sťažnosť mala byť v súlade s argumentáciou vlády odmietnutá pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Títo s odkazom na odôvodnenie svojho nesúhlasného stanoviska v prípade Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike dospeli k záveru, že ústavný súd správne posúdil prijateľnosť druhej ústavnej sťažnosti sťažovateľa, keď ju odmietol. Podľa ich názoru malo byť najskôr v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou umožnené predsedovi dotknutého súdu, aby vykonal v napadnutom konaní nápravu a až následne sa vecou mal zaoberať ústavný súd.

Úplné znenie rozsudku nájdete TU

Sťažovateľ pred ESĽP namietal, že mu nebola poskytnutá primeraná náprava v konaní pred ústavným súdom. V tejto súvislosti tvrdil, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 995 €, ktoré mu priznal ústavný súd za zistené porušenie jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti jeho väzby bolo nedostatočné a že nebol prepustený z väzby.

Po preskúmaní sťažnosti ESĽP s poukazom na svoju judikatúru v trestných veciach v prípadoch týkajúcich sa Slovenska dospel k záveru, že odškodnenie, ktoré bolo pánovi Wakilovi priznané bolo dostatočné. Z toho dôvodu vyhlásil sťažnosť pána Wakila za neprijateľnú.

Úplné znenie rozhodnutia nájdete TU​