Preskočiť na hlavný obsah

ESĽP: Prípad Bucha proti Slovenskej republike

​Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípade Bucha proti Slovenskej republike. Námietky sťažovateľa vyhlásil za zjavne nepodložené a sťažnosť odmietol.

​Sťažovateľ, ktorý je zároveň advokát, sa pred Európskym súdom pre ľudské práva sťažoval, že Ústavný súd SR mu v rozpore so svojou praxou v podobných prípadoch nepriznal trovy za účasť na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd dvoma rozhodnutiami ustanovil sťažovateľa za právneho zástupcu navrhovateľa v dvoch konaniach pred ústavným súdom, ktoré sa týkali namietaného porušenia práv tejto osoby podľa článku 5 Dohovoru a jeho ústavného ekvivalentu. Ustanovenie sa uskutočnilo na základe žiadosti  navrhovateľa o právnu pomoc. Navrhovateľ trval na preskúmaní svojej veci na ústnom pojednávaní. Dňa 27. marca 2007 vypočul ústavný súd sťažovateľa a jeho klienta. Sťažovateľ predložil dôkazný materiál a argumenty na podporu sťažností navrhovateľa. Takisto upresnil svoj nárok na trovy právneho zastúpenia. Ním požadovaná suma zahŕňala čiastku vynaloženú na zastupovanie klienta v konaní pred ústavným súdom, vrátane straty času a cestovných nákladov sťažovateľa. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí dospel k záveru o porušení článku 5 ods. 4 Dohovoru a následne nariadil zaplatenie trov právneho zastúpenia sťažovateľovi. Uviedol, že za opodstatnené považoval priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej sume 26 101 Sk a ostatné uplatnené trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní ústavného súdu, straty času stráveného na ceste zo Žiliny do Košíc a späť, cestovné výdavky a stravné nepriznal z dôvodu, že ich nevyhodnotil ako účelne vynaložené, keďže sťažovateľ ani jeho klient na pojednávaní neuviedli skutočnosti, ktoré by neboli ústavnému súdu známe z obsahu sťažnosti a z vyžiadaných spisov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti pred Európskym súdom pre ľudské práva podotýkal najmä to, že bol ustanovený za zástupcu svojho klienta v kontexte bezplatnej právnej pomoci, ktorú tomuto priznal ústavný súd a že jeho klient mal právo a trval na ústnom pojednávaní. Sťažovateľ sa odvolával na články 4 ods. 2 (zákaz nútenej práce), 6 ods. 1 (právo na spravodlivé súdne konanie) a 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

Európsky súd vo svojom rozhodnutí najskôr zdôraznil, že zastupovanie strany v konaní pred ústavným súdom je povinné a článok  47 ods. 2 ústavy zaručuje každému právnu pomoc. Odmietnutie poskytnúť bezplatnú právnu pomoc strane v občianskoprávnom konaní môže za určitých okolností predstavovať porušenie záväzku zmluvnej strany podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý zahŕňa právo na prístup k súdu. Ďalej uviedol, že sťažovateľ si dobrovoľne vybral svoju profesiu advokáta, pričom si bol vedomý svojej povinnosti podľa slovenského práva zastupovať nemajetných klientov, ak ho súd ustanoví za právneho zástupcu. Európsky súd následne konštatoval, že bremeno uložené sťažovateľovi nebolo neprimerané a navyše je v tomto kontexte podstatné, že  jeho náklady a výdavky boli vo väčšej časti uhradené. Za týchto okolností Európsky súd dospel k záveru, že služby požadované od sťažovateľa nepredstavovali povinnú alebo nútenú prácu  a preto sťažnosť v tejto časti vyhlásil za zjavne nepodloženú.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení článku 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí nahradiť časť jeho trov bolo arbitrárne, Európsky súd v súlade s článkom 19 Dohovoru zdôraznil, že jeho povinnosťou je dohliadať na dodržiavanie záväzkov zmluvných strán podľa Dohovoru a zaoberať sa skutkovými alebo právnymi chybami, ktorých sa dopustili vnútroštátne súdy, iba ak v dôsledku nich došlo k porušeniu práv a slobôd zaručených Dohovorom. Vo svetle predložených materiálov Európsky súd dospel k záveru o zjavnej nepodloženosti sťažnosti.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa podľa článku 14, že ústavný súd v rozpore so svojou ustálenou praxou v odlišných prípadoch odmietol nahradiť časť jeho trov v konaní, Európsky súd uviedol, že rozdiel v namietanom zaobchádzaní mal objektívne a rozumné odôvodnenie, menovite posúdenie toho, v rozsahu právomoci poskytnutej vnútroštátnym právom, či požadovaná suma bola opodstatnená a primeraná. Rozhodnutie ústavného súdu preto nemožno považovať za diskriminačné v rozpore s požiadavkami článku 14 Dohovoru. Európsky súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Európsky súd z vlastnej iniciatívy položil vláde otázku, či došlo k zásahu do pokojného užívania majetku sťažovateľa v zmysle článku 1 Protokolu č. 1. Vláda sa k položenej otázke vyjadrila. Sťažovateľ sa k uvedenému v lehote stanovenej Európskym súdom nevyjadril. Následne požiadal o doplnenie svojej sťažnosti o námietku porušenia článku 1 Protokolu č. 1. Nakoľko táto žiadosť bola podaná oneskorenie, t.j. rok po uplynutí lehoty na doručenie vyjadrenia sťažovateľa, Súd porušenie článku 1 Protokolu č. 1 neskúmal.