ESĽP: Rozsudok v prípade Fruni proti Slovenskej republike

V predmetnom prípade pán Fruni žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj pre porušenie článku 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru v trestnom konaní vedenom proti nemu. Konkrétne podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru namietal, že Špeciálny súd v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) zriadený v roku 2003 na prerokovávanie závažnej trestnej činnosti organizovanej kriminality a korupcie, ktorý ho odsúdil v trestnom konaní, nebol nezávislý súd zriadený zákonom. A to vzhľadom na to, že v roku 2009 ústavný súd nálezom rozhodol, že zákon o zriadení špeciálneho súdu bol v rozpore s ústavou. V tejto súvislosti tiež tvrdil, že sudcovia špeciálneho súdu, ako aj sudcovia špeciálneho senátu najvyššieho súdu, ktorí rozhodovali o odvolaniach voči rozsudkom špeciálneho súdu, boli pod vplyvom výkonnej moci v dôsledku podmienky získania bezpečnostnej previerky. Okrem toho pán Fruni podľa článku 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru namietal, že jeho väzba v prípravnom konaní bola nezákonná a neprimerane dlhá, že rozhodnutia o jeho väzbe boli prijaté na neverejnom zasadnutí a zaujatými sudcami, ako aj, že jeho žiadosti o prepustenie z väzby neboli preskúmané urýchlene.

Európsky súd konštatoval, že v predmetnom prípade nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. V tomto ohľade sa európsky súd stotožnil s argumentáciou vlády, že v trestnej veci sťažovateľa rozhodol nezávislý súd zriadený zákonom parlamentu, ktorý bol až do nálezu ústavného súdu súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Európsky súd uznal jednoznačný právny základ existencie špeciálneho súdu, ktorý bol zriadený zákonom č. 458/2003 Z. z. o špeciálnom súde. Ďalej uviedol, že nález ústavného súdu sa týkal viac koncepčného a inštitucionálneho postavenia špeciálneho súdu v súdnom systéme Slovenskej republiky, ako nezávislosti súdneho orgánu ako takého, rozhodujúceho v konkrétnych trestných veciach.

V tomto ohľade európsky súd vzal do úvahy tiež podstatný záver vyplývajúci z nálezu, a to, že právoplatné rozhodnutia špeciálneho súdu prijaté v trestných konaniach do nálezu ústavného súdu neboli nálezom ústavného súdu dotknuté.

Pokiaľ ide o možnú absenciu nezávislosti sudcov špeciálneho súdu v kontexte podmienky získania bezpečnostných previerok, ktorých udelenie resp. neudelenie záviselo od orgánu výkonnej moci, európsky súd vzal do úvahy, že sudcovia špeciálneho súdu a sudcovia špeciálneho senátu najvyššieho súdu, ktorí rozhodovali o odvolaniach proti rozsudkom špeciálneho súdu, boli kariérni sudcovia, ktorých funkcia bola podobne, ako v prípadoch iných sudcov všeobecných súdov doživotná.

V tejto súvislosti európsky súd uviedol, že sudcovia špeciálneho súdu, mohli napadnúť prípadné neudelenie bezpečnostnej previerky pred osobitným parlamentným výborom, následne pred najvyšším súdom a napokon pred ústavným súdom prostredníctvom ústavnej sťažnosti.

Takisto, pokiaľ ide o samotnú rozhodovaciu činnosť špeciálneho súdu, poukázal na to, že jeho rozhodnutia bolo možné napadnúť prostredníctvom odvolania u špeciálneho senátu najvyššieho súdu a následne na ústavnom súde. Podľa názoru európskeho súdu boli všetky tieto prostriedky, ako aj celkový postup podrobené štandardným procesným pravidlám. Za daných okolností európsky súd konštatoval, že špeciálny súd, ako aj špeciálny senát najvyššieho súdu boli v súlade s požiadavkou „nezávislosti“ súdu v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. Z toho dôvodu európsky súd rozhodol v prospech Slovenskej republiky.

Zvyšné námietky sťažovateľa európsky súd odmietol z dôvodu zjavnej nepodloženosti resp. pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy.​