ESĽP: Rozsudky v prípadoch Košický a ďalší proti SR a Radváková, Radvák proti SR

Košický a ďalší proti SR V prípade Košický a ďalší proti Slovenskej republike sťažovatelia žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I a na Krajskom súde v Bratislave. Namietali tiež, že súdy nerešpektovali zákonnú lehotu na vydanie predbežného opatrenia, čím ovplyvnili vynútiteľnosť ich nároku. Dĺžkou konania sa zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý v júni 2004 konštatoval vo vzťahu k prvému sťažovateľovi zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Bratislava I, prikázal mu konať vo veci bez ďalších prieťahov, priznal mu nemajetkovú ujmu vo výške 20 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia. V marci 2005 sa sťažovatelia obrátili na Ústavný súd SR, ktorý v auguste ich sťažnosť odmietol. V auguste 2007 sa prvý sťažovateľ sťažoval na Ústavnom súde SR, že odvolacie konanie trvá príliš dlho. V októbri 2007 ústavný súd odmietol jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. V decembri 2008 sa prvý sťažovateľ opätovne obrátil na ústavný súd, ktorý jeho sťažnosť odmietol nakoľko v decembri 2008 bola vec vrátená na prvostupňový súd. Európsky súd vo svojom rozsudku skonštatoval, že po prvom náleze sa prvý sťažovateľ obrátil na ústavný súd ešte trikrát, pričom v dvoch prípadoch bola jeho sťažnosť odmietnutá z toho dôvodu, že konanie súdov neporušovalo sťažovateľove práva. V čase posledného rozhodnutia ústavného súdu konanie trvalo osem rokov a skoro štyri mesiace na dvoch stupňoch konania. S poukazom na princípy stanovené vo svojej judikatúre európsky súd konštatoval, že náprava, ktorú prvý sťažovateľ získal zo strany ústavného súdu, nebola dostatočná. Prvý sťažovateľ preto nestratil status poškodenej osoby v zmysle článku 34 Dohovoru. Čo sa týka druhého a tretieho sťažovateľa, vláda sa stotožnila s rozhodnutím Ústavného súdu SR z augusta 2005 a tvrdila, že vo vzťahu k ďalšiemu priebehu konania mali sťažovatelia možnosť opätovne podať ústavnú sťažnosť podľa článku 127 ústavy. Európsky súd poznamenal, že druhý a tretí sťažovateľ vstúpili do konania v januári 2004. Dĺžka konania vo vzťahu k nim v čase rozhodnutia Ústavného súdu SR predstavovala rok a sedem mesiacov na dvoch stupňoch konania. Európsky súd pripomenul svoju konštantnú judikatúru v zmysle ktorej za určitých okolností sa môže vyžadovať od sťažovateľov, ktorí sa obrátili na vnútroštátne orgány so svojou sťažnosťou podľa článku 6 ods. 1 na dĺžku konania, aby vyčerpali tento prostriedok nápravy opätovne bez ohľadu na to, či podali medzičasom sťažnosť podľa článku 34 Dohovoru na európsky súd, a to osobitne v prípade, keď bolo prvé rozhodnutie vnútroštátneho orgánu v súlade s princípmi Dohovoru. Sťažnosť druhého a tretieho sťažovateľa na dĺžku konania preto zamietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Čo sa týka podstaty sťažnosti európsky súd s poukazom na svoju konštantnú judikatúru konštatoval, že v prípade prvého sťažovateľa došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, prvý sťažovateľ požadoval 24 160 EUR ako náhradu majetkovej škody a 15 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy. Európsky súd mu priznal 4 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Čo sa týka náhrady výdavkov a nákladov sťažovateľ požadoval 20 142 EUR za náhradu trov vo vnútroštátnych konaniach a 8 896 za trovy konania pred európskym súdom. Vzhľadom k tomu, že sťažovateľ nepodložil uplatnené trovy právneho zastúpenia žiadnymi dokumentmi, európsky súd mu priznal 20 EUR za poštové výdavky a 320 EUR ako náhradu nákladov za preklad. http://cmiskp.echr.coe.int/tkp197/view.asp?item=4&portal=hbkm&action=html&highlight=SLOVAKIA&sessionid=65222603&skin=hudoc-en Radváková, Radvák proti SR Pani Vladimíra Radváková a pán Ivan Radvák žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky občianskoprávneho konania, vedeného na Okresnom súde Košice II, ktoré sa začalo podaním žaloby 29. marca 2000 a právoplatne skončilo 24. októbra 2007. Dĺžkou konania sa zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý vyhlásil sťažnosť sťažovateľov za neprijateľnú. Skonštatoval, že rozhoduje o sťažnostiach, ktorými sa namietajú prieťahy v konaní a neprerokovanie veci v primeranej lehote len za podmienok, že konanie na súde ešte prebieha a účastník má skutočný právny záujem pokračovať v konaní. Ďalej vyjadril názor, že späťvzatím žalobného návrhu a návrhom na zastavenie konania pominula na strane sťažovateľov právna neistota. V dôsledku toho ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľov za formálnu a bezdôvodnú a na základe toho ju pokladal za zjavne neopodstatnenú. Európsky súd vo svojom rozsudku v súvislosti s namietaným porušením článku 6 ods. 1 Dohovoru zamietol námietku vlády o nevyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy v súlade s praxou Ústavného súdu SR. Uviedol, že v prípade namietaného porušenia práva sťažovateľov na prerokovanie veci v primeranej lehote nie je relevantné, že sťažovatelia vzali svoj návrh späť. Usúdil, že sťažnosť podľa článku 127 ústavy je v podstate účinným prostriedkom nápravy, ktorý sťažovatelia majú využiť na účely článku 35 Dohovoru. Vnútroštátne právo ustanovuje dvojmesačnú lehotu na podanie sťažností podľa článku 127 ústavy, avšak nie je ustálenou praxou Ústavného súdu SR aplikovať túto lehotu v prípade sťažností na neprimeranú dĺžku konania pred ich skončením. Sťažovatelia podali svoju ústavnú sťažnosť pred tým, ako rozhodnutie okresného súdu o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť Aj keď sa okresný súd po späťvzatí návrhu už meritom veci nezaoberal, mal vykonať ešte niekoľko procesných úkonov. Aj keď Ústavný súd SR pri odmietnutí sťažnosti sťažovateľov vychádzal z princípu právnej istoty, európsky súd uviedol, že stav právnej neistoty v kontexte súdnych alebo správnych konaní môže byť odstránený iba ak bolo konanie skončené, preto podľa svojej ustálenej praxe skúma celkovú dĺžku konania až po jeho skončenie konečným rozsudkom. Spôsob, akým Ústavný súd SR sťažnosť sťažovateľov prejednal, nesplnil požiadavku ochrany ich práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na prerokovanie veci v primeranej lehote tak, ako ju interpretuje a aplikuje európsky súd. Sťažnosť preto vyhlásil za prijateľnú. Európsky súd následne konštatoval, že v predmetnom prípade dĺžka konania nesplnila požiadavku primeranej lehoty. Preto dospel k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Sťažovatelia Radvákovci namietali aj porušenie článku 13 Dohovoru. Európsky súd konštatoval porušenie tohto článku, pretože dospel k záveru, že spôsob, akým Ústavný súd SR prejednal sťažnosť sťažovateľov nenaplnil účel ochrany ich práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na prerokovanie veci v primeranej lehote, ako ho aplikuje a interpretuje európsky súd. Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovatelia Radvákovci si uplatnili jednotlivo 8 000 EUR ako nemajetkovú ujmu, 595 EUR z titulu náhrady výdavkov a nákladov v konaní pred Ústavným súdom SR a 714 EUR z titulu náhrady výdavkov a nákladov v konaní pred európskym súdom. Európsky súd im priznal jednotlivo 2 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k tomu, že sťažovatelia nepodložili uplatnené náklady a výdavky žiadnymi dokumentmi, európsky súd im náhradu v tomto ohľade nepriznal. http://cmiskp.echr.coe.int/tkp197/view.asp?item=2&portal=hbkm&action=html&highlight=SLOVAKIA&sessionid=65220713&skin=hudoc-en