ESĽP: Rozhodnutie v prípadoch M. Huserová a Stroden Management limited proti SR

V septembri 1998 generálny riaditeľ Slovenského plynárenského priemyslu vystavil päť vlastných zmeniek v prospech SEZOOS Group, a.s., akciovej spoločnosti so sídlom vo Vsetíne (Česká republika). V októbri 1998 zmenky od SEZOOS Group, a.s. za 324 204 712 CZK získala Union banka, a.s. V dvoch listinách z novembra a decembra 1998 vystaviteľ zmeniek potvrdil, že SEZOOS Group, a.s. má splnené všetky svoje finančné záväzky vo vzťahu k Slovenskému plynárenskému priemyslu. Generálny riaditeľ Slovenského plynárenského priemyslu bol 11. januára 1999 zastrelený. Následne spoločnosť Slovenský plynárenský priemysel odmietla zaplatiť Union banke, a.s. svoj dlh vyplývajúci z vyššie uvedených vlastných zmeniek. Dňa 17. mája 1999 Krajský súd v Bratislave vydal zmenkový platobný rozkaz ukladajúci Slovenskému plynárenskému priemyslu zaplatiť Union banke, a.s. 350 miliónov českých korún spolu so 6 % úrokom od 25. marca 1999 a tiež náhradu trov konania. Rozsudkom vo veci zo 17. apríla 2000 krajský súd ponechal svoj zmenkový platobný rozkaz v platnosti. Žalovaný sa odvolal. Dňa 29. novembra 2001 najvyšší súd, konajúci ako odvolací súd, potvrdil prvostupňový rozsudok. Rozhodnutie priznávajúce nárok Union banke, a.s. tak nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd (odvolací súd) pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, ktoré žalovaný aj využil. Dňa 30. októbra 2002 najvyšší súd (dovolací senát zložený z piatich sudcov, iných ako tých, ktorí rozhodovali o odvolaní) odmietol dovolanie žalovaného. Tento opravný prostriedok bol vyhodnotený ako neprípustný, pretože (i) odvolací súd vo svojom rozsudku neuviedol dôvody pre prípustnosť podania dovolania tak, ako mu to ukladá zákon a (ii) nebol zistený iný dôvod prípustnosti dovolania v zmysle zákona. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd uviedol, inter alia, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom. Následne Union banka, a.s. podala návrh na exekúciu súdneho rozhodnutia znejúceho v jej prospech. Exekučné konanie bolo zmarené, keďže dlžník neustále namietal zaujatosť sudcov. Dňa 20. decembra 2002 podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie proti vyššie uvedeným rozhodnutiam prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, ktoré priznávali Union banke, a.s. nárok na zaplatenie súm dlhovaných na základe vlastných zmeniek. Vecou sa zaoberal dovolací senát najvyššieho súdu, ktorého zloženie bolo určené rozvrhom práce najvyššieho súdu na rok 2002. Prvá sťažovateľka predložila písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu. Vo februári 2003 uplynulo funkčné obdobie predsedu najvyššieho súdu. Keďže nový predseda ešte nebol zvolený, povinnosti predsedu od 17. februára 2003 začal plniť podpredseda. Dňa 18. februára 2003 zastupujúci predseda zmenil rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2003. V dôsledku tejto zmeny došlo k zmene zloženia dovolacieho senátu, ktorý konal o mimoriadnom dovolaní. Dôvodom zmeny, ktorá bola schválená sudcovskou radou zriadenou pri najvyššom súde, bolo vylúčiť, aby sudcovia zaradení do rôznych kolégií (napr. občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia) zasadali v tom istom senáte. Dňa 27. februára 2003 dovolací senát najvyššieho súdu v novom zložení odložil vykonateľnosť rozsudkov, ktorými bol priznaný nárok Union banky, a.s. Dňa 5. mája 2003 Union banka, a.s. podala námietku zaujatosti proti všetkým sudcom dovolacieho senátu najvyššieho súdu v novom zložení. Argumentovala, že zmena sudcov konajúcich vo veci bola v rozpore s jej právom na prerokovanie veci zákonným sudcom. Dňa 27. mája 2003 najvyšší súd nezistil dôvody na vylúčenie piatich sudcov dovolacieho senátu. Zmena sudcov vyplývala zo zmeny rozvrhu práce. Nič nenaznačovalo, že by dotknutí sudcovia boli zaujatí. Dňa 19. júna 2003 dovolací senát zrušil rozsudok krajského súdu zo 17. apríla 2000 a rozsudok najvyššieho súdu z 29. novembra 2001 a vrátil vec prvostupňovému súdu. V rozsudku sa uvádzalo, že proti rozsudkom súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu bolo podané dovolanie. Najvyšší súd (dovolací senát) následne rozhodol, bez preskúmania merita veci, že dovolanie ako riadny opravný prostriedok nie je proti týmto rozsudkom prípustné. Mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom bolo preto prípustné podľa § 243e ods. 1 v spojení s § 243f Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd neakceptoval argument, že konanie malo byť ex lege prerušené z dôvodu, že na majetok Union banky, a.s. bol v Českej republike vyhlásený konkurz. Čo sa týka merita veci, najvyšší súd bol toho názoru, že nižšie súdy nezistili všetky skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie, či žalobca pri nadobudnutí vlastných zmeniek konal s úmyslom poškodiť dlžníka alebo nie. V tomto ohľade bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Najvyšší súd oboznámil prvú sťažovateľku so svojim rozsudkom z 19. júna 2003 písomne. Konanie bolo 8. decembra 2003 Krajským súdom v Bratislave prerušené z toho dôvodu, že na Krajskom súde v Bratislave a Krajskom súde v Ostrave stále prebiehali trestné konania proti dvom osobám a trestné činy, ktoré sa obžalovaným pripisovali, sa týkali skutočností, ktoré boli rozhodujúce pre rozhodnutie o nároku Union banky, a.s. V júli 2004 druhý sťažovateľ získal päť vlastných zmeniek vystavených generálnym riaditeľom Slovenského plynárenského priemyslu v roku 1998. Dňa 4. mája 2005 jeho zástupca požiadal Krajský súd v Bratislave, aby pokračoval v konaní týkajúcom sa vlastných zmeniek. Dňa 25. mája 2005 generálny riaditeľ Slovenského plynárenského priemyslu oznámil druhému sťažovateľovi, že spoločnosť sa pridŕža stanoviska vlády Slovenskej republiky zo 7. marca 2001. Podľa tohto stanoviska boli vlastné zmenky neplatné, keďže boli vydané podvodným spôsobom. Dňa 10. marca 2003 sa prvá sťažovateľka sťažovala na ústavnom súde, že právo banky na prerokovanie veci nestranným súdom zriadeným zákonom bolo porušené v dôsledku zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu a následnej zmeny v zložení dovolacieho senátu. Dňa 18. júna 2003 ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu, že žalobca nenamietal zaujatosť sudcov najvyššieho súdu, ktorí boli určení na prejednanie veci po zmene rozvrhu práce súdu. Dňa 22. septembra 2003 podala pani M. Huserová ako správkyňa konkurznej podstaty Union banky, a.s. ústavnú sťažnosť. S poukazom na rozsudok najvyššieho súdu z 19. júna 2003 namietala porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 1, ako aj porušenie viacerých ustanovení ústavy. Dňa 4. augusta 2004 zástupca druhého sťažovateľa oznámil ústavnému súdu, že spoločnosť súhlasí so vstupom do konania o ústavnej sťažnosti namiesto správkyne konkurznej podstaty Union banky, a.s. Dňa 28. februára 2006 ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu, že pani Huserová nie je osobou oprávnenou na jej podanie. S odkazom na príslušné zákonné ustanovenia sa v rozhodnutí uvádzalo, že správca konkurznej podstaty je osobou, prostredníctvom ktorej súd zabezpečuje naplnenie cieľa konkurzného konania. V tomto postavení sa však správca konkurznej podstaty zúčastňuje konkurzného konania bez toho, aby bol účastníkom tohto konania. Správca konkurznej podstaty preto nemôže namietať porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré je priznané výlučne účastníkom konania. Sťažovatelia sa následne obrátili na Európsky súd pre ľudské práva, kde namietali podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, že mimoriadne dovolanie nebolo v tomto prípade prípustné, že zmena zloženia dovolacieho senátu najvyššieho súdu v priebehu konania o dovolaní bola v rozpore so zákonom, že najvyšší súd nevzal do úvahy fakt, že konanie malo byť prerušené v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok Union banky, a.s. v Českej republike, že rozsudok z 19. júna 2003 nebol vyhlásený verejne a konanie, ktoré mu predchádzalo, bolo nespravodlivé, že ústavný súd rozhodol svojvoľne, keď odmietol sťažnosti z 10. marca 2003 a 22. septembra 2003, že Krajský súd v Bratislave, potom, čo bol jeho rozsudok zo 17. apríla 2000 zrušený, prerušil konanie a odmietol v ňom pokračovať bez akéhokoľvek relevantného dôvodu a že konanie o nároku z vlastných zmeniek trvalo neprimerane dlho. Sťažovatelia taktiež namietali podľa článku 1 Protokolu č. 1, že súdne rozhodnutia ukladajúce zaplatiť sporné sumy boli zrušené na základe opravného prostriedku, ktorý nebol podľa slovenského právneho poriadku prípustný a v konaní, ktoré malo vady. Vo svojom stanovisku k prijateľnosti a podstate sťažnosti vláda namietala, že prvá sťažovateľka, Michaela Huserová, bola správkyňou konkurznej podstaty Union banky, a.s. „v likvidácii“. V zmysle v tom čase platného zákona č. 328/1991 Sb. o konkursu a vyrovnání na ňu vyhlásením konkurzu prešlo oprávnenie konať za spoločnosť v záležitostiach týkajúcich sa majetku patriaceho do konkurznej podstaty, ktoré dovtedy patrilo štatutárnemu zástupcovi spoločnosti. Union banka ako obchodná spoločnosť však nestratila právnu subjektivitu a v dôsledku toho ani práva zaručené ústavou a Dohovorom. Práva, ktoré boli predmetom tejto sťažnosti, t. j. právo na spravodlivé konanie a právo na pokojné užívanie majetku, aj naďalej patrili Union banke, za ktorú konala správkyňa konkurznej podstaty. Prvá sťažovateľka preto vo vzťahu k napadnutému zmenkovému konaniu nenadobudla právo na spravodlivé konanie, ani právo na pokojné užívanie majetku, keďže toto konanie sa netýka „jej veci a jej majetku“, ale veci a majetku obchodnej spoločnosti Union banky. Vláda bola preto toho názoru, že prvá sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty Union banky, a.s. „v likvidácii“ nebola vo vzťahu k napadnutému zmenkovému konaniu nositeľkou práv zaručených článkom 6 ods. 1 Dohovoru a článkom 1 Protokolu č. 1 a nemohla byť ani obeťou ich porušenia. Pokiaľ ide o druhého sťažovateľa, vláda poukázala na to, že tento vstúpil do zmenkového konania na miesto Union banky 24. januára 2005, po tom, ako 29. júla 2004 v dôsledku indosácie nadobudla sporné zmenky. Ku všetkým okolnostiam, v dôsledku ktorých došlo k údajnému porušeniu práv zaručených článkom 6 ods. 1 Dohovoru (s výnimkou údajných prieťahov v konaní) a článkom 1 Protokolu č. 1 došlo ešte predtým, ako sa druhý sťažovateľ stal majiteľkou sporných zmeniek a vstúpil do zmenkového konania. V čase, kedy došlo k zmene zloženia konajúceho senátu najvyššieho súdu, kedy bolo rozhodnuté o mimoriadnom dovolaní a došlo k ďalším namietaným udalostiam, bola účastníčkou zmenkového konania Union banka a nie druhý sťažovateľ. Druhý sťažovateľ preto nemohol tvrdiť, že je obeťou namietaných porušení práv zaručených článkom 6 ods. 1 Dohovoru a článkom 1 Protokolu č. 1, nakoľko k týmto údajným porušeniam malo podľa tvrdení uvedených v podanej sťažnosti dôjsť ešte predtým, ako sa stal účastníkom dotknutého zmenkovo-právneho vzťahu. Európsky súd vo svojom rozhodnutí vo vzťahu k prvej sťažovateľke skonštatoval, že Michaela Huserová bola ako správkyňa konkurznej podstaty nahradená inou osobou, ktorá nedala právnemu zástupcovi sťažovateľov splnomocnenie zastupovať ho pred európskym súdom, nakoľko veritelia Union banky, a. s. si želali ukončenie konkurzného konania v čo najkratšom čase. Z tohto dôvodu mal európsky súd za to, že prvá sťažovateľka si neželá ďalej pokračovať v sťažnosti a preto sťažnosť vo vzťahu k nej vyčiarkol zo zoznamu sťažností Čo sa týka druhého sťažovateľa, európsky súd sa stotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou vlády a skonštatoval, že všetky námietky podľa článku 6 Dohovoru sa týkali konaní ktoré predchádzali nadobudnutiu zmeniek druhým sťažovateľom v júli 2004. Aj keby zobral do úvahy, že druhý sťažovateľ bol priamo dotknutý aktmi, ktoré prechádzali jeho nadobudnutiu sporných zmeniek, tento nebol obeťou akéhokoľvek porušenia článku 6 Dohovoru. Čo sa týka námietky na porušenie článku 1 Protokolu č. 1 Súd zdôraznil, že rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené na základe mimoriadneho dovolania 19. júna 2003, teda viac ako rok predtým, ako druhý sťažovateľ nadobudol vlastnícke práva k zmenkám a preto nepreukázal zásah do vlastníckych práv v dôsledku tohto rozhodnutia. Európsky súd tiež poukázal na to, že konanie týkajúce sa vydania zmenkového platobného rozkazu, vedené Krajským súdom v Bratislave, stále nie je skončené a preto odmietol jeho sťažnosť v tomto ohľade pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy.