ESĽP: Rozhodnutia v prípadoch Šitta a Pokrivka proti SR, Herold Tele Media a Slovenské telekomunikácie proti SR, Meľuch, Meľuchová a Herzogová proti SR, Poštová banka proti SR

Prípad Šitta a Pokrievka proti SR Sťažovatelia páni Šitta a Pokrivka – namietali pred európskym súdom nezákonne dlhú väzbu. Európsky súd vyhlásil 28. septembra 2010 sťažnosti oboch za neprijateľné. Sťažovatelia v oboch prípadoch boli vzatí do väzby 7. februára 2002, pričom obžaloba bola na nich podaná 27. októbra 2004. Dňa 7. novembra 2005 Najvyšší súd SR predĺžil väzbu sťažovateľov do 7. júla 2006. Sťažovatelia podali v marci 2006 žiadosť o prepustenie z väzby na špeciálny súd. Tento ich žiadosť zamietol s odkazom na stále existujúce dôvody trvania ich väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku z roku 1961. V rozhodnutí sa ďalej uvádzalo, že na prípad sťažovateľov sa naďalej aplikuje Trestný poriadok z roku 1961, poľa ktorého maximálna dĺžka väzby mohla byť 5 rokov. Po nadobudnutí účinnosti nového Trestného poriadku, 1. januára 2006, nemohla ich väzba trvať viac ako dva roky od tohto dátumu. Najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľov voči tomuto rozhodnutiu. Sťažovatelia tiež podali ústavné sťažnosti v ktorých namietali, že ich väzba presiahla maximálnu povolenú dĺžku. Ústavný súd ich odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Dňa 3. mája 2006 najvyšší súd sťažovateľom predĺžil väzbu do 7. decembra 2006. Sťažovatelia boli odsúdení a odpykávali si trest odňatia slobody. Pred európskym súdom sťažovatelia podľa článku 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru namietali nezákonnosť svojej väzby v tom, že prekročila maximálnu povolenú dĺžku zakotvenú v novom Trestnom poriadku z roku 2005, a že v konaní ktoré viedlo k rozhodnutiam ústavného súdu zo 17. mája a 28. júna 2006 súdy odmietli nariadiť ich prepustenie. Po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu európsky súd uviedol, že tvrdenia sťažovateľov týkajúce sa porušenia článkov 5 ods. 1 a 3 Dohovoru sú založené výlučne na argumente, že vnútroštátne súdy nesprávne interpretovali a aplikovali vnútroštátne právo. Európsky súd preto považoval za vhodné preskúmať ich sťažnosti podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru. Ďalej európsky súd odkázal na svoje rozhodnutie o neprijatí sťažnosti vo veci Martikán proti Slovenskej republike, ktoré sa týkalo obdobnej situácie v dôsledku prijatia nového Trestného poriadku z roku 2005, ktorý nahradil starý Trestný poriadok z roku 1961. Starý Trestný poriadok osobitne neupravoval maximálnu dĺžku väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom, zatiaľ čo v novom boli tieto lehoty osobitne upravené. Po preskúmaní sťažnosti v prípade Martikán európsky súd nezistil, že by po nadobudnutí účinnosti Trestného poriadku z roku 2005 vnútroštátne súdy pri rozhodovaní o sťažovateľovej väzbe nesprávne interpretovali alebo aplikovali relevantné ustanovenia Trestného poriadku alebo že by aplikácia týchto ustanovení viedla k svojvoľnému zbaveniu slobody sťažovateľa Martikána v rozpore so zárukami článku 5 ods. 1 Dohovoru. K rovnakým záverom dospel európsky súd aj v prípade sťažovateľov Pokrivku a Šittu, pričom akceptoval interpretáciu Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. Tpj 14/06 z 21. apríla 2006 uviedol, že za účelom zabezpečenia rovnakého zaobchádzania s osobami, ktorých väzba bola pokrytá starým Trestným poriadkom a osobami, ktorých väzba bola pokrytá novým Trestným poriadkom, dĺžka väzby ktorejkoľvek osoby v konaní pred súdom v období po nadobudnutí účinnosti nového Trestného poriadku by nemala presiahnuť lehoty stanovené v novom zákone. Po preskúmaní aplikácie vyššie uvedenej interpretácie v prípade sťažovateľov európsky súd skonštatoval, že väzba v prípade sťažovateľov mohla trvať až do 7. februára 2007, kedy by uplynula dĺžka maximálnej lehoty podľa Trestného poriadku z roku 1961. Väzba sťažovateľov teda za uvedených okolností nebola svojvoľná, nezákonná alebo inak v rozpore s požiadavkami článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru. Prípad Herold Tele Media a Slovenské telekomunikácie proti SR Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva nadväzuje na predchádzajúce rozhodnutie ESĽP k prípadu súkromnej spoločnosti Herold Tele Media a Slovenských telekomunikácií proti Slovensku. Dlhoročná kauza sa začala ešte v roku 1996. V spore figuroval niekoľkomiliardový dlh a hroziaci konkurz telekomunikácií. Tento raz sťažovatelia pred európskym súdom napadli rozhodnutie najvyššieho súdu. Európsky súd vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. Sťažnosť Slovenských telekomunikácií, š. p. bola v tomto prípade podaná pánom F. Ekem, ktorého rada veriteľov vymenovala za „riaditeľa Slovenských telekomunikácií, š.p. v dohodovacom konaní“. Na vnútroštátnej úrovni bolo jeho právo konať v mene Slovenských telekomunikácií, š.p. opakovane spochybnené. Vo vzťahu k spoločnosti Herold Tele Media, s. r. o. podal sťažnosť na európsky súd pán I. Matušík. Rozhodnutím z 23. marca 2004 európsky súd sťažnosť sťažovateľov na porušenie ich práva na spravodlivé a verejné prejednanie veci, ich práva na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy a tiež porušenie ich vlastníckych práv, odročil na ďalšie konanie a zvyšok sťažnosti vyhlásil za neprijateľný. Následne sa k sťažnosti vyjadrila vláda a sťažovatelia. Európsky súd 28. septembra 2010, stotožniac sa s mnohými argumentmi vlády, vyhlásil sťažnosť v celom rozsahu za neprijateľnú. Skutkové okolnosti prípadu: Dňa 16. januára 1996 súkromná spoločnosť HBD Slovakia, spol. s r.o. ( ktorej právnym nástupcom je Herold Tele Media, s.r.o.) podala na Mestský súd v Bratislave návrh na začatie dohodovacieho konania, v zmysle ustanovenia § 4 a nasl. zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991, so štátnym podnikom Slovenské telekomunikácie, š.p. Navrhovateľ tvrdil, že dlžník si neplní svoje zmluvné povinnosti vo vzťahu k štyrom veriteľom vrátane žalobcu a štvrtého sťažovateľa. Podľa návrhu, dlh Slovenských telekomunikácií, š.p. vo vzťahu k štyrom veriteľom uvedeným v návrhu dosiahol výšku 22 413 247 534, 20 Slovenských korún a výška jeho základného imania bola 10 755 766 000 Slovenských korún. Navrhovateľ súčasne požiadal, aby dlžník do 30 dní zvolal schôdzu veriteľov a aby sa zdržal scudzovania alebo zaťažovania svojho majetku. Dňa 4. apríla 1996 právny zástupca Slovenských telekomunikácií, š.p. informoval HBD Slovakia, spol. s r.o., že nepovažuje túto spoločnosť za svojho zmluvného partnera a odmietol začať dohodovacie konanie a zúčastniť sa na schôdzi veriteľov. Dňa 20. augusta 1996 vláda Slovenskej republiky rozhodla, vzhľadom na informácie adresované jej Mestským súdom, nepovoliť vyhlásenie konkurzu Slovenských telekomunikácií, š.p. Takéto povolenie bolo nevyhnutnou podmienkou na vyhlásenie konkurzu vyššie uvedenej spoločnosti, v zmysle ustanovenia § 67 ods. 4 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991. Minister spravodlivosti bol poverený notifikovať toto rozhodnutie Mestskému súdu v Bratislave. Dňa 11. decembra 1996 sa na notárskom úrade konala schôdza veriteľov Slovenských telekomunikácií, š.p.. Účastníci zvolili, v zmysle ustanovenia § 4a ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, radu veriteľov. Toho istého dňa rada veriteľov pozastavila výkon funkcií riaditeľa, zástupcu riaditeľa a vedúcich odštepných závodov počas dohodovacieho konania v zmysle ustanovenia § 4e ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. S odkazom na to isté ustanovenie, rada veriteľov vymenovala pána F. Ekeho ako „riaditeľa Slovenských telekomunikácií, š.p. v dohodovacom konaní“. Dňa 24. októbra 1996 Mestský súd v Bratislave zastavil konanie. Odkázal pritom na článok II. zákona č. 229/1996 Z. z. a na skutočnosť, že dlžník spadá pod ustanovenie § 67 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991 ako spoločnosť strategického významu vo vlastníctve štátu, v zmysle platného práva. Podľa tohto rozhodnutia, predmetné konanie sa týkalo vyhlásenia konkurzu spoločnosti. Dňa 19. novembra 1996 sa navrhovateľ odvolal. Dňa 26. marca 1997 najvyšší súd potvrdil rozhodnutie mestského súdu z 24. októbra 1996. Dňa 30. januára 1997 spoločnosť „Slovenské telekomunikácie, š.p. v dohodovacom konaní“, zastúpená pánom F. Ekem, predala štyri odštepné závody spoločnosti Herold Tele Media, s.r.o. Predaj bol odsúhlasený radou veriteľov s odkazom na ustanovenie § 4e ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991. Dňa 11. marca 1997 spoločnosť „Slovenské telekomunikácie, š.p. v dohodovacom konaní“, zastúpená pánom F. Ekem, podala na Okresný súd Bratislava I návrh na vklad skutočností súvisiacich s vyššie uvedeným predajom do obchodného registra. Dňa 17. júla 1997 Okresný súd Bratislava I vydal rozhodnutie, ktorým povolil vklad do obchodného registra. Zástupcovia Slovenských telekomunikácií, š.p. sa voči tomu odvolali. Dňa 23. septembra 1997 Krajský súd v Bratislave zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že návrh na zmenu zápisu zamietol. V rozhodnutí uviedol, že Mestský súd v Bratislave 24. októbra 1996 zastavil konkurzné konanie týkajúce sa Slovenských telekomunikácií, š.p. a že toto rozhodnutie bolo najvyšším súdom potvrdené 26. marca 1997. Okrem toho, Slovenské telekomunikácie, š.p. boli explicitne uvedené v ustanovení § 2 písm. b) zákona č. 192/1995 Z. z. ako spoločnosť strategického významu a tak sa na ňu vzťahovalo ustanovenie § 67 ods. 4 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991. Podľa názoru odvolacieho súdu, úkony rady veriteľov boli právne irelevantné, nakoľko konkurzné konanie týkajúce sa Slovenských telekomunikácií, š.p. bolo v momente vykonania zmeny zápisu v obchodnom registri zastavené. „Slovenské telekomunikácie, š.p. v dohodovacom konaní“ podali dovolanie. Ich zástupca tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo protiprávne a že súd rozhodol bez vypočutia účastníkov. Dňa 11. januára 1999 spoločnosť Herold Tele Media, s.r.o. požiadala najvyšší súd o jej pribratie (ako účastníka konania) do dovolacieho konania. Jej zástupca tvrdil, že súd má v konaní rozhodnúť o vlastníctve a právach, ktoré spoločnosť nadobudla od „Slovenských telekomunikácií, š.p. v dohodovacom konaní“. Dňa 12. januára 1999 najvyšší súd zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo 17. júla 1997 a Krajského súdu z 23. septembra 1997 a zastavil konanie. Najvyšší súd znovu pripomenul, že Slovenské telekomunikácie, š.p. boli právnickou osobou podľa zákona o štátnom podniku z roku 1990. Podľa ustanovenia § 19 tohto zákona za štátny podnik vo všetkých jeho veciach koná riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva zakladateľ. V rozhodnutí ďalej konštatoval, že rada veriteľov vykonávala právne úkony týkajúce sa Slovenských telekomunikácií, š.p., pričom takéto oprávnenie jej zo zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991 nevyplývalo. Taktiež, návrh na zmenu zápisu v obchodnom registri bol podaný osobou, ktorá nemala oprávnenie konať za Slovenské telekomunikácie, š.p. Súd pritom odkázal na ustanovenia § 200a ods. 1 a § 200b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V rozhodnutí sa ďalej uvádzalo, že konkurzné konanie proti štátnemu podniku Slovenské telekomunikácie, š.p. bolo zastavené právoplatným uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 30. marca 1998. Najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Dňa 10. februára 1999 „Slovenské telekomunikácie, š.p.“ a pán F. Eke podali na ústavný súd podnet v zmysle článku 130 ods. 3 ústavy. Tvrdili, že bolo porušené ich právo na súdnu ochranu a verejné prejednanie veci a to konkrétne rozhodnutím najvyššieho súdu zo dňa 12. januára 1999. Žiadali, aby uvedené rozhodnutie bolo zrušené. Dňa 19. marca 1999 sudca ústavného súdu vyzval právneho zástupcu podnecovateľov na odstránenie uvedených nedostatkov procesného charakteru v podaní. Právny zástupca bol predovšetkým vyzvaný na osvedčenie právnej subjektivity osoby oprávnenej konať v mene Slovenských telekomunikácií, š.p. Vo výzve bolo uvedené, že ústavný súd neakceptuje „osobitosť“ postavenia subjektu vyjadrenú v podnete poznámkou „v zmysle uznesenia rady veriteľov“. Vo vzťahu k F. Ekemu, bolo vo výzve uvedené, že žiadne z jeho ústavných práv nemohlo byť dotknuté vo vzťahu k záverom vyplývajúcom z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Zároveň bol právny zástupca vyzvaný na odstránenie formálnych nedostatkov do 10 dní odo dňa doručenia výzvy. Výzva bola doručená 8. apríla 1999. V liste adresovanom 17. apríla 1999, ktorý bol doručený ústavnému súdu 22. apríla 1999 právny zástupca doplnil ďalšie informácie. V liste uviedol, inter alia, že najvyšší súd porušil ústavné právo F. Ekeho v zmysle článku 14 ústavy, podľa ktorého každý má spôsobilosť na práva, a teda mal oprávnenie vykonávať právne úkony v mene Slovenských telekomunikácií, š.p. V rozhodnutí z 24. apríla 1999 ústavný súd odmietol podnet pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. V rozhodnutí sa uvádzalo, že nebolo preukázané, že Slovenské telekomunikácie, š.p. náležite splnomocnili právneho zástupcu na ich zastupovanie v konaní. Taktiež, pán F. Eke nebol účastníkom konania pred najvyšším súdom a jeho podnet bol nekompletný. Rozhodovacia činnosť ESĽP Sťažovatelia sa pred európskym súdom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sťažovali že ich právo na spravodlivé a verejné prejednanie veci bolo v konaní, ktoré viedlo k rozhodnutiu najvyššieho súdu z 12. januára 1999, porušené. Predovšetkým tvrdili, že najvyšší súd rozhodol svojvoľne bez vypočutia strán a že nerozhodol o návrhu druhého sťažovateľa o jeho pripustení ako účastníka do konania. V zmysle článku 13 Dohovoru sťažovatelia namietali, že vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu z 12. januára 1999 nemali k dispozícii žiadny účinný vnútroštátny prostriedok nápravy. Sťažovatelia ďalej tvrdili, že článok 1 Protokolu č. 1 bol porušený v tom, že: – druhému sťažovateľovi bolo zabránené užívať jeho majetok v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu z 12. januára 1999, – a že prvý sťažovateľ nemohol získať protihodnotu za predaj majetku. Európsky súd sťažnosť vo vzťahu k Slovenským telekomunikáciám, š.p. vyhlásil za nezlučiteľnú rationae personae s ustanoveniami Dohovoru z dôvodu, že bola podaná osobou, ktorá nemala oprávnenie konať v ich mene. Pritom poznamenal, že vyššie uvedené vymenovanie pána F. Ekeho za riaditeľa Slovenských telekomunikácií, š.p. v dohodovacom konaní a jeho následné úkony neboli v súlade s relevantnými ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991. Európsky súd uviedol, že k podobnému záveru dospel ústavný súd 24. apríla 1999. Európsky súd ďalej považoval za relevantné argumenty sudkyne rozhodujúcej v konaní o návrhu na začatie dohodovacieho konania, ktorá v nadväznosti na sťažnosť sťažovateľov uviedla, že dohodovacie konania nikdy nezačalo, vzhľadom na to, že zúčastnení pri ňom nedodržali relevantné ustanovenia príslušných právnych predpisov. Pokiaľ ide o druhého sťažovateľa, európsky súd vo vzťahu k namietanému porušeniu článku 1 Protokolu č. 1 súvisiacemu s odpredajom štyroch odštepných závodov spoločnosti Herold Tele Media, s.r.o. najskôr uviedol, že v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu neplatný ex tunc. Ďalej, že sám právny zástupca druhého sťažovateľa, pán I. Matušík, v spore, ktorý proti nemu následne inicioval pán F. Eke spochybňoval platnosť zmluvy o odpredaji. Navyše, vklad tohto odpredaja do obchodného registra, bol len deklaratórneho charakteru a nemôže slúžiť ako podklad pre určenie alebo potvrdenie platnosti zmlúv. Za týchto okolností európsky súd dospel k záveru, že druhý sťažovateľ sa mal určenia svojho vlastníckeho práva k štyrom odštepným závodom domáhať prostredníctvom súdu v občianskoprávnom konaní. Vzhľadom na uvedené, mal európsky súd za to, že vlastnícke právo druhého sťažovateľa k odštepným závodom, ktoré pán F. Eke predal v mene Slovenských telekomunikácií, š.p. v dohodovacom konaní, nebolo dostatočne preukázané na to, aby sa naň vzťahovali záruky článku 1 Protokolu č. 1. Európsky súd preto dospel k záveru, že táto sťažnosť je nezlučiteľná s ustanoveniami Dohovoru ratione materiae. Pokiaľ ide o druhého sťažovateľa, európsky súd vo vzťahu k namietanému porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru v konaní vedúcemu k rozhodnutiu najvyššieho súdu z 12. januára 1999 uviedol nasledovné. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí inter alia poznamenal, že rada veriteľov vykonávala právne úkony týkajúce sa Slovenských telekomunikácií, š.p., pričom takéto oprávnenie jej zo zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991 nevyplývalo. Európsky súd dospel k analogickému záveru a tiež odkázal na § 39 Občianskeho zákonníka a považoval zmluvu o odpredaji za neplatnú ex tunc. Európsky súd ďalej uviedol, že konanie o povolení vkladu do obchodného registra bolo nesporové. Tretie osoby boli z tohto konania vylúčené. Európsky súd tiež poznamenal, že § 92 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o pripustení účastníka do konania sa nevzťahuje na odvolacie alebo dovolacie konanie. Pred európskym súdom nebolo tvrdené, že by bolo žiadané o pripustenie druhého sťažovateľa do konania, keď prebiehalo pred súdom prvého stupňa. Európsky súd aj vo vzťahu k tejto sťažnosti poukázal na to, že vklad sporného odpredaja do obchodného registra, bol len deklaratórneho charakteru a nemôže slúžiť ako podklad pre určenie alebo potvrdenie platnosti zmlúv a že sám právny zástupca druhého sťažovateľa, pán I. Matušík, v spore, ktorý proti nemu následne inicioval pán F. Eke spochybňoval platnosť zmluvy o odpredaji. Za daných okolností, európsky súd dospel k záveru, že výsledok konania iniciovaného pánom F. Ekem nemožno v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru považovať za rozhodujúci pre „občianske práva a záväzky“ druhého sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené európsky súd dospel k záveru, že táto sťažnosť je nezlučiteľná s ustanoveniami Dohovoru ratione materiae. Pokiaľ ide o druhého sťažovateľa, európsky súd vo vzťahu k namietanému porušeniu článku 13 Dohovoru uviedol, že tento článok je aplikovateľný iba, ak má jednotlivec „hájiteľný nárok“, že je obeťou porušenia práv zaručených Dohovorom. Vzhľadom na to, že európsky súd vyhlásil sťažnosť druhého sťažovateľa na namietané porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 1 za neprijateľnú, druhý sťažovateľ nemá „hájiteľný nárok“ a článok 13 je preto neaplikovateľný. Európsky súd preto vyhlásil túto časť sťažnosti za zjavne nepodloženú. Prípad Meľuch, Meľuchová a Herzogová proti SR Európsky súd pre ľudské práva vyčiarkol pre nečinnosť sťažovateľov zo zoznamu prípadov dve sťažnosti proti Slovenskej republike, v ktorých sťažovatelia namietali neprimeranú dĺžku konania, ale aj údajné protiprávne zapísanie sťažovateľky do registra hľadaných osôb. V oboch prípadoch sťažovatelia prestali komunikovať s európskym súdom a neodpovedali na jeho ďalšie výzvy a ich sťažnosti boli preto vyčiarknuté zo zoznamu prípadov. Dňa 12. októbra 2010 Európsky súd pre ľudské práva vyčiarkol zo zoznamu prípadov sťažnosť pána Petra Meľucha a Jany Meľuchovej proti Slovensku, podanú 13. decembra 2005. Sťažovatelia sa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sťažovali na nespravodlivosť a neprimeranú dĺžku konania o zvýšenie výživného. Po tom, ako vláda predložila európskemu súdu svoje stanovisko k sťažnosti, tento vyzval sťažovateľov, aby sa k nemu vyjadrili. Keďže sťažovatelia nezareagovali ani na opakovanú výzvu európskeho súdu, dospel k záveru, že nemajú záujem o ďalšie prerokovávanie prípadu a preto ich sťažnosť vyčiarkol zo zoznamu prípadov. Dňa 20. októbra 2010 Európsky súd pre ľudské práva vyčiarkol zo zoznamu prípadov sťažnosť pani Emílie Herzogovej proti Slovensku, podanú 22. septembra 2006. Sťažovateľka sa podľa článku 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného života) sťažovala, že jej zapísanie do registra hľadaných osôb a jej označenie ako osoby, u ktorej existuje „dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu“ nemalo právny základ, nebolo primerané svojmu cieľu a nebolo na základe jej sťažností adekvátne a dostatočne prešetrené. Sťažovateľka sa sťažovala, že bola 18. mája 2005 pozbavená slobody v rozpore s článkom 5 Dohovoru, pretože jej zadržanie nebolo povolené v zmysle odseku 1 tohto článku. Sťažovateľka najmä tvrdí, že jej pozbavenie slobody nespadalo pod článok 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru, pretože jeho pravým účelom nebolo nič iné, ako zistiť jej adresu a ona nikdy neodmietla splniť povinnosť túto adresu poskytnúť. Sťažovateľka takisto namietala, že v konaní o jej ústavnej sťažnosti neboli dodržané záruky spravodlivého súdneho konania podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, pretože ústavný súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Európsky súd vyzval sťažovateľku na poskytnutie ďalších informácií týkajúcich sa jej sťažnosti. Keďže sťažovateľka nezareagovala ani na opakovanú výzvu európskeho súdu, dospel k záveru, že nemá záujem o ďalšie prerokovávanie prípadu a preto sťažnosť vyčiarkol zo zoznamu prípadov. Prípad Poštová banka proti SR Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil sťažnosť Poštovej banky, a.s. proti Slovenskej republike za neprijateľnú. Išlo o prípad, keď mala pred desiatimi rokmi Poštová banka, a. s. utrpieť podvodným konaním viacerých osôb značnú škodu. Vyšetrovanie to však nepotvrdilo a vec bola odložená. Poštová banka sa pred ESĽP sťažovala, že nemohla nazrieť do spisu a nebolo jej ani doručené rozhodnutie o odložení veci. Skutkové okolnosti prípadu: Dňa 20. novembra 2000 podala Poštová banka, a. s. trestné oznámenie na Krajský úrad vyšetrovania v Bratislave. Jej zástupcovia uviedli, že spoločnosť utrpela značnú škodu následkom podvodného konania viacerých osôb. Dňa 7. marca 2002 bola vec vyšetrovateľkou odložená z dôvodu, že neexistovali žiadne indície o tom, že sa skutok stal. Zástupca sťažujúcej sa spoločnosti bol o rozhodnutí informovaný listom, ktorý mu bol doručený 13. marca 2002. Dňa 19. marca 2002 Poštová banka namietala, že vyšetrovateľka pochybila v tom, že rozhodnutie o odložení veci nedoručila zástupcovi sťažujúcej sa spoločnosti. Tvrdila, že vnútroštátne právo oprávňovalo poškodených na doručenie rozhodnutia. Sťažujúca sa spoločnosť mohla napadnúť rozhodnutie len po tom, čo sa jej zástupca oboznámil s dôvodmi. V júni 2002 oznámila policajná vyšetrovateľka zástupcovi sťažujúcej sa spoločnosti, že nebol oprávnený nahliadnuť do spisu. Konanie sa nachádzalo vo fáze predbežného vyšetrovania a tak neobsahoval žiadne dôkazy, ktoré by mohli byť použité v následnom trestnom konaní. Možnosť nahliadnuť do trestných spisov sa vzťahovala jedine na spisy, ktoré takéto dôkazy obsahovali. Listom zo 16. júla 2002 prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave potvrdil rozhodnutie policajnej vyšetrovateľky. V liste sa uvádzalo, že sťažujúca sa spoločnosť nemohla byť považovaná za poškodenú, pretože dostupné informácie naznačovali, že neutrpela žiadnu škodu. Za týchto okolností nebola sťažujúca sa spoločnosť oprávnená na to, aby jej bolo vyšetrovateľkino rozhodnutie doručené. List bol omylom založený do spisu a sťažujúcej sa spoločnosti bol doručený až v apríli 2004. Dňa 25. mája 2004 nenašiel prokurátor generálnej prokuratúry žiadne pochybenie v spôsobe, akým vyšetrovateľka a prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave vybavili podanie sťažujúcej sa spoločnosti. Jediným nedostatkom bolo oneskorené doručenie listu zo 16. júla 2002, to však nemalo dopad na právne posúdenie veci. Dňa 5. augusta 2004 sťažujúca sa spoločnosť podala na Ústavný súd SR sťažnosť, v ktorej namietala, že Krajská prokuratúra v Bratislave a Generálna prokuratúra SR jej ako poškodenej odopreli procesné práva tým, že rozhodnutie o odložení veci nebolo doručené zástupcovi sťažujúcej sa spoločnosti a že mu nebolo umožnené nahliadnuť do spisu. Ústavná sťažnosť sťažujúcej sa spoločnosti bola oznámená Generálnej prokuratúre SR. V liste z 8. augusta 2005 priznal námestník generálneho prokurátora, že sťažnosť sťažujúcej sa spoločnosti bola odôvodnená, a že sťažujúca sa spoločnosť ako poškodená bola oprávnená na doručenie vyšetrovateľkinho rozhodnutia a nahliadnutie do spisu. Boli prijaté opatrenia na urýchlené doručenie vyšetrovateľkinho rozhodnutia sťažujúcej sa spoločnosti a umožnenie jej zástupcovi nahliadnuť do spisu. V závere vyjadril námestník generálneho prokurátora názor, že dôvody na podanie ústavnej sťažnosti sťažujúcou sa spoločnosťou týmto odpadli. Ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. V rozhodnutí bolo uvedené, že vyšetrovateľ odložil vec, pretože sťažujúcej sa spoločnosti nebola spôsobená žiadna škoda. Táto teda nezískala status poškodeného v zmysle § 43 ods. 1 Trestného poriadku. K porušeniu procesných práv, ktoré sú priznávané poškodeným, preto v prípade sťažujúcej sa spoločnosti ani nemohlo dôjsť. Rozhodovacia činnosť ESĽP: Pred európskym súdom sa Poštová banka, a. s. podľa článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru sťažovala, že jej zástupcovi nebolo doručené rozhodnutie o odložení veci, že mu nebolo dovolené nazrieť do spisu a že ústavný súd odmietol jej sťažnosť podanú v tejto súvislosti. Tvrdila, že nestratila svoj status poškodenej osoby, pretože rozhodnutie vyšetrovateľky bolo doručené jej zástupcovi až po troch rokoch. Navyše, ústavný súd odmietol jej sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť, v dôsledku čoho nezískala žiadne odškodnenie z titulu nemajetkovej ujmy. Európsky súd sa vo svojom rozhodnutí o neprijatí sťažnosti stotožnil so stanoviskom vlády, že vzhľadom na nápravu poskytnutú Generálnou prokuratúrou SR, sťažujúca sa spoločnosť nemôže byť považovaná za obeť porušenia práv Dohovoru v zmysle článku 34 Dohovoru. Európsky súd odkazujúc na svoju konštantnú judikatúru pripomenul, že ani slovenský právny poriadok, ani Dohovor neobsahuje právo na začatie trestného konania voči konkrétnemu jednotlivcovi, v dôsledku čoho namietaný praktický dopad oneskoreného výkonu procesných práv sťažujúcej sa spoločnosti nemal žiadny priamy dôsledok na namietanú trestnoprávnu zodpovednosť. Sťažujúca sa spoločnosť si navyše pred ústavným súdom neuplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto podľa európskeho súdu priznanie pochybenia zo strany Generálnej prokuratúry SR a následné zjednanie nápravy predstavovalo dostatočnú nápravu podľa Dohovoru.