Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prospech Slovenskej republiky v prípade týkajúcom sa zaistenia majetku

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) zverejnil 5. marca 2026 svoje rozhodnutie v prípade Forai proti Slovenskej republike z 5. februára 2026. Prípad sa týkal zaistenia majetku v rámci prebiehajúceho trestného konania.

Sťažovateľovi, obvinenému pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, bol príkazom prokurátora zaistený majetok v hodnote približne milióna eur. Išlo o finančné prostriedky a akcie. Sťažovateľ sa mal skutku dopustiť vo funkcii generálneho riaditeľa zdravotnej poisťovne, a to zabezpečovaním uzatvorenia dodatkov k zmluve s konkrétnou spoločnosťou, pričom na základe uvedenej zmluvy a jej dodatkov malo byť so spoločnosťou dohodnuté poskytovanie starostlivosti v rozpore s katalógom zdravotných výkonov; podľa obvinenia tým mal sťažovateľ spôsobiť škodu zdravotnej poisťovni vo výške najmenej 1,5 mil. eur. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti na ESĽP tvrdil, že zaistenie jeho finančných aktív bolo svojvoľné a neopodstatnené. Sťažoval sa na porušenie článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na pokojné užívanie majetku), článku 6 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie) a článku 13 Dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy).

ESĽP konštatoval, že rozhodnutie o zaistení majetku bolo zákonné a slúžilo všeobecnému záujmu. Poukázal na skutočnosť, že príkaz na zistenie majetku bol založený na výsledkoch vnútorného auditu poisťovne a na správe Národného kontrolného úradu, ktoré dospeli k záveru, že došlo k porušeniu platných pravidiel a že podozrenie sa týkalo škody presahujúcej 1,5 milióna eur. Znalecký posudok určoval výšku škody dokonca medzi 3,6 až 4 miliónmi eur. Ako vyplýva z odôvodnenia príkazu prokurátora, zaistenie finančných aktív slúžilo na to, aby sa zabránilo sťažovateľovi používať dotknutý majetok, vzhľadom na podozrenie, že by mohol byť výnosom z trestnej činnosti. ESĽP uviedol, že zaistenie majetku predstavovalo zásah do majetkových práv sťažovateľa, avšak zároveň vzal do úvahy, že sťažovateľ naďalej zostal vlastníkom tohto majetku, ktorý navyše tvoril len časť jeho celkového majetku. Sťažovateľ nemal žiadnu zákonnú povinnosť platiť výživné ani finančne podporovať žiadnu inú osobu a mal tiež ďalší bankový účet s prostriedkami, ktoré neboli zaistené. Taktiež spravoval a vlastnil niekoľko podnikov. Inými slovami, jeho schopnosť zabezpečiť si každodenné živobytie nebola nijako obmedzená. Zároveň naďalej prebiehalo trestné konanie, v ktorom boli zhromaždené dôkazy, ktoré nasvedčovali pravdepodobnosti podozrenia o súvise zaisteného majetku s trestnou činnosťou. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ESĽP konštatoval, že zaistenie majetku nemožno považovať za uskutočnené zjavne bez rozumného základu. Časť sťažnosti týkajúcu sa zaistenia majetku preto ESĽP odmietol ako zjavne nepodloženú. Rovnako odmietol aj sťažnosť na nedostatok procesných záruk a konštatoval, že sťažnosť na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a na účinný prostriedok nápravy je zjavne nepodložená. Na základe týchto záverov ESĽP vyhlásil sťažnosť v celku za neprijateľnú. Rozhodnutie je konečné.