Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prospech Slovenskej republiky v prípade týkajúcom sa podmienok v ústave na výkon väzby

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) zverejnil 19. marca 2026 svoje rozhodnutie v prípade Kavečanský proti Slovenskej republike z 19. februára 2026. Prípad sa týkal sťažnosti najmä na materiálne podmienky vo väzbe, obmedzenia návštev a zdravotnú starostlivosť poskytnutú vo väzbe.

Sťažovateľ bol od 4. do 7. augusta 2021 zadržaný na policajnej stanici v Košiciach a následne premiestnený do Ústavu na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody Košice. S výnimkou dvoch krátkych období v auguste 2021 a vo februári 2022, keď bol v rámci karantény pre pandémiu Covid-19 v iných celách, bol sťažovateľ umiestnený v zmiernenom režime. Prepustený bol 27. mája 2022. Sťažovateľ sa na ESĽP sťažoval na porušenie článku 3 (zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania), článku 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) a článku 14 (zákaz diskriminácie) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vo svojom rozhodnutí ESĽP akceptoval námietku vlády o oneskorenosti tej časti sťažnosti, ktorá sa týkala podmienok na policajnej stanici od 4. do 7. augusta 2021 a podmienok vo väzbe do 23. februára 2022. ESĽP tiež akceptoval námietku vlády o nevyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy zo strany sťažovateľa v časti sťažnosti, ktorá sa týkala námietok ohľadne prístupu k teplej vode, svetlu a čerstvému vzduchu, kvality a kvantity jedla, frekvencie sprchovania, zásahov do spánku, počtu a spôsobu rodinných návštev, ako aj údajne nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, keďže sťažovateľ sa nesťažoval na prokuratúre a ústavnom súde. Vo zvyšnej časti ESĽP posúdil sťažnosť podľa článku 3 Dohovoru ako zjavne nepodloženú. Čo sa týka veľkosti cely, ako podstatný faktor vzal do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ mohol celu počas dňa opustiť a voľne sa pohybovať na chodbe. Okrem toho ESĽP uviedol, že sťažovateľ pripustil, že na cele, v ktorej bol umiestnený v rámci zmierneného režimu, neboli problémy s hygienou. ESĽP poukázal na vybavenie cely, ktoré bolo zrejmé z fotografií predložených vládou. Ďalej, veľkosť a vybavenie vychádzkových dvorcov sa ESĽP síce javili ako skromné a dostupné aktivity ako poskytované na sporadickej báze, avšak nebol presvedčený, že sťažovateľ by bol len na základe týchto aspektov podrobený zaobchádzaniu, ktoré by presiahlo nevyhnutnú mieru utrpenia spojenú s väzbou. ESĽP nezistil, že by podmienky vo väzbe v príslušnom období vo svojom súhrne predstavovali zlé zaobchádzanie v zmysle článku 3 Dohovoru. Námietky sťažovateľa vznesené podľa článkov 8 a 14 Dohovoru ESĽP odmietol z dôvodu, že nespĺňali podmienky prijateľnosti, alebo neodkrývali žiaden náznak porušenia práv a slobôd podľa Dohovoru. ESĽP vyhlásil sťažnosť ako celok za neprijateľnú.