ESĽP rozhodol v prípade týkajúcom sa podmienok vo väzniciach

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) 28. mája 2026 zverejnil rozhodnutie v prípade Krátky proti Slovenskej republike, ktorým rozhodol o sťažnosti bratov Krátkych, týkajúcej sa podmienok vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody.

Sťažnosť Dávida Krátkeho a Dominika Krátkeho sa týkala podmienok výkonu ich väzby a trestu odňatia slobody vo viacerých väzniciach, pričom namietali umiestnenie v „samoväzbe“ a s tým súvisiace obmedzenia, najmä obmedzené stretávanie sa s ostatnými väznenými osobami, čas strávený 23 hodín denne osamote v celách, nedostatok možností trávenia voľného času, a taktiež obmedzený kontakt s členmi ich rodiny. Sťažovatelia sa sťažovali na porušenie zákazu zlého zaobchádzania, porušenie práva na rešpektovanie súkromného života a zákazu diskriminácie (články 3, 8 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

ESĽP uznal námietku vlády, že sťažnosť je vo vzťahu k obdobiu väzby podaná oneskorene, a preto sa ďalej zaoberal len podmienkami výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľov na doživotie. V tomto ohľade ESĽP akceptoval argumenty vlády, že sťažovatelia neboli počas výkonu trestu odňatia slobody v „samoväzbe“, čo predstavuje jeden z najprísnejších disciplinárnych trestov, ale boli väčšinu času umiestnení na cele samostatne, teda boli na cele ubytovaní sami; v tejto súvislosti si ESĽP tiež všimol, že sťažovatelia pri umiestnení do väzby požiadali o umiestnenie do samostatných ciel. Čo sa týka podmienok v oddiele doživotných trestov, ESĽP konštatoval, že sťažovatelia sa mohli príležitostne stretávať s ostatnými väzňami, boli v pravidelnom kontakte so svojou rodinou, a to aj prostredníctvom návštev s priamym kontaktom a mohli neobmedzene telefonovať s príbuznými a právnikmi. Hoci niektoré žiadosti o tzv. kontaktné návštevy im neboli schválené, ESĽP poukázal na to, že neudelenie povolenia na tzv. kontaktnú návštevu v niekoľkých konkrétnych prípadoch nepredstavuje porušenie článku 3 Dohovoru. Čo sa týka aktivít mimo cely, sťažovatelia mohli okrem hodinového pobytu vonku využívať telocvičňu, tráviť čas v miestnosti určenej na kultúrne aktivity, alebo používať počítač niekoľkokrát denne na štúdium právnych materiálov. Vo svojich celách sledovali televíziu, čítali, počúvali rádio a venovali sa meditácii. ESĽP poznamenal, že predložené záznamy z väzníc vyvracajú tvrdenie sťažovateľov, že údajná sociálna izolácia mala negatívny vplyv na ich psychickú pohodu, keďže sťažovatelia opakovane uvádzali, že sú v dobrom fyzickom aj psychickom zdraví. ESĽP dospel k záveru, že nebolo preukázané, že celkové podmienky výkonu doživotných trestov sťažovateľov počas obdobia približne 2 rokov a 8 mesiacov predstavovali zlé zaobchádzanie v zmysle článku 3 Dohovoru. Námietku založenú na tvrdení o porušení článku 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie) ESĽP rovnako zamietol. Rozhodnutie je konečné.