Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) 28. mája 2026 vyhlásil rozsudok v prípade Trnkaproti Slovenskej republike, v ktorom konštatoval porušenie práva sťažovateľa na slobodu prejavu,zaručeného článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažnosť sa týkala rozhodnutí vnútroštátnych súdov, v dôsledku ktorých bol sťažovateľ, v tom čase poslanec mestskej časti, povinný sa ospravedlniť za výroky z tlačovej konferencie, týkajúcej sa parkovania v meste Košice. Tieto výroky sťažovateľ vyslovil na adresu v tom čase primátora mesta. Okrem toho bol zaviazaný zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 000 eur. Sťažovateľ sa pred podaním sťažnosti na ESĽP obrátil aj na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý odmietol jeho ústavnú sťažnosť so záverom, že nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ani jeho práva na slobodu prejavu.  

ESĽP vo svojom rozsudku v prvom rade uviedol, že sťažovateľ bol v tom čase poslancom mestskej časti, ktorý zastupuje voličov, upozorňuje na ich záujmy a háji ich práva, a preto si zásah do práva na slobodu prejavu v takýchto prípadoch vyžaduje zo strany súdov dôkladné preskúmanie. ESĽP ďalej uviedol, že výroky sťažovateľa sa týkali verejne činnej osoby (primátora mesta), u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u súkromnej osoby, a poukázal aj na to, že výroky sťažovateľa boli súčasťou politickej diskusie o otázke verejného záujmu, resp. o otázke nakladania s majetkom mesta. Pokiaľ ide o časť výroku označujúci primátora za „schizofrenika“, ESĽP konštatoval, že v kontexte, v akom bol vyslovený, by verejnosť tento výrok pravdepodobne vnímala skôr ako urážku než ako fakt, ktorý treba brať vážne. Ďalej ESĽP uviedol, že hoci sa vnútroštátne súdy snažili rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, vyžadovali de facto dôkaz pravdivosti hodnotiacich úsudkov. ESĽP mal tiež za to, že sankcie v podobe ospravedlnenia a zaplatenia odškodnenia môžu mať odradzujúci účinok a brániť účasti na diskusiách o otázkach, ktoré sú predmetom verejného záujmu. Na základe svojho posúdenia ESĽP konštatoval, že vnútroštátne súdy nepreukázali „naliehavú spoločenskú potrebu“ na uprednostnení ochrany povesti primátora pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu. Dospel preto k záveru, že zásah do práv sťažovateľa nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti a došlo k porušeniu článku 10 Dohovoru.    

ESĽP priznal sťažovateľovi 3 873,28 eur z titulu majetkovej ujmy a 5 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Rozsudok bol prijatý výborom troch sudcov a vyhlásením nadobudol právoplatnosť.