Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípadoch týkajúcich sa obmedzení nariadených štátom v rámci opatrení proti šíreniu Covid-19

Dňa 28. mája 2026 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil svoje rozhodnutia vo veciach Denim Retail, s. r. o a ďalší proti Slovenskej republike, Bado proti Slovenskej republike a Spišáková a Schweizer proti Slovenskej republike.

V prvom prípade ESĽP rozhodol spojeným rozhodnutím o sťažnostiach podaných obchodnou spoločnosťou Denim Retail, s. r. o.,  obchodnou spoločnosťou Panta Rhei, s. r. o. a Lyžiarskym klubom Baba-Pezinok. Prípad sa týkal obmedzení vzťahujúcich sa na fungovanie ich prevádzok, resp. lyžiarskeho strediska v rámci opatrení prijatých v Slovenskej republike proti šíreniu ochorenia Covid-19. Sťažovatelia sa sťažovali na porušenie svojich majetkových práv (článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru) a tvrdili, že v dôsledku predmetných opatrení utrpeli škodu, a že tieto opatrenia boli nezákonné a svojvoľné, pretože boli vydané ultra vires, neboli spojené so žiadnymi procesnými zárukami, boli vylúčené zo súdneho prieskumu a uvalili na nich neprimeranú individuálnu záťaž. Sťažovatelia tiež namietali porušenie práva na prístup k súdu (článok 6 Dohovoru), práva na účinný prostriedok nápravy (článok 13 Dohovoru) a porušenie zákazu diskriminácie (článok 14 Dohovoru).

ESĽP v súvislosti so sťažnosťou spoločnosti Denim Retail, s. r. o. akceptoval argumentáciu vlády, že sťažujúca sa spoločnosť nepredložila pravdivé a úplné informácie, konkrétne neinformovala Súd, že bola prijímateľom finančnej pomoci z verejných zdrojov, určenej pre podnikateľov na preklenutie ťažkostí v súvislosti s obmedzeniami, ktorým sa musela podrobiť. Čerpanie tejto pomoci spoločnosť v odpovedi na argumenty vlády nepoprela, ale tvrdila, že ich nepovažovala za relevantné v tejto veci. ESĽP zamietol túto sťažnosť z dôvodu zneužitia práva na individuálnu sťažnosť.

Okrem toho ESĽP zamietol časť sťažnosti spoločnosti Panta Rhei, s. r. o., týkajúcu sa opatrení uplatňovaných v období pred 26. januárom 2021, a to z dôvodu nedodržania lehoty na podanie sťažnosti.

ESĽP ďalej posúdil argumenty strán a pripomenul, že pandémia COVID-19 mohla mať veľmi vážne následky nielen pre verejné zdravie, ale aj pre spoločnosť, hospodárstvo, fungovanie štátu a život vo všeobecnosti, čo so sebou prináša širokú mieru voľnej úvahy, ktorú mal štát k dispozícii, pokiaľ ide o prostriedky, ktoré sa majú použiť, a o otázku, či sú následky odôvodnené všeobecným záujmom na dosiahnutie sledovaného cieľa. Zopakoval, že z jeho judikatúry nevyplýva požiadavka úplného odškodnenia majetkových strát pri opatreniach obmedzujúcich užívanie majetku. Berúc do úvahy sťažujúcimi sa spoločnosťami tvrdenú výšku strát a škôd a výšku pomoci získanej zo štátnych schém, ESĽP zdôraznil, že nemožno všetky obchodné straty pričítať výlučne uplatneným opatreniam, pretože tie boli prijaté v odpovedi na pandémiu Covid-19, teda nie v štandardnom podnikateľskom prostredí. ESĽP konštatoval, že sťažujúce sa spoločnosti v tomto prípade nepreukázali, že utrpeli neprimeranú individuálnu záťaž. Pripomenul tiež, že Dohovor nezaručuje právo na prístup k súdu s právomocou zrušiť legislatívu. Ich námietky podľa článkov 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a článkov 6 a 13 Dohovoru preto zamietol ako zjavne nepodložené.

Napokon ESĽP zamietol aj námietky podľa článku 14 Dohovoru, keď uznal argumenty vlády a konštatoval, že nebolo preukázané, že sťažujúca sa spoločnosť sa nachádzala v relevantne podobnej situácii ako iné spoločnosti, na ktorých situáciu sa odvolávala.

V druhom prípade išlo o sťažnosť týkajúcu sa zákazu vychádzania a vstupu do obchodných prevádzok v konkrétnom období roku 2020, z ktorých mali výnimku osoby s negatívnym výsledkom testu na COVID-19 a cesty na účely uspokojenia životne dôležitých potrieb, ako je nákup potravín, liekov a produktov osobnej hygieny. Keďže sťažovateľ, p. Bado, neabsolvoval test na COVID-19, nesplnil podmienky na prvú výnimku, pričom argumentoval, že s ním bolo zaobchádzané svojvoľne v porovnaní s tými, ktorí spadali do rozsahu pôsobnosti výnimky, a že nemal k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy v súvislosti s údajným porušením svojich práv podľa článku 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru a článkov 13 a 14 Dohovoru.

ESĽP uznal argumentáciu vlády, že sťažovateľ nepredložil konkrétne podrobnosti o svojej situácii a konštatoval, že absencia individuálnych podrobností mu znemožňuje vykonať individuálne posúdenie situácie sťažovateľa. Rozhodol, že sťažovateľa nemožno považovať za obeť porušenia práv a jeho sťažnosť zamietol ako nezlučiteľnú s ustanoveniami Dohovoru.

Z rovnakých dôvodov ESĽP v treťom prípade zamietol aj sťažnosť slečny Spišákovej a slečny Schweizer, zastupovaných otcom jednej z nich, ktorá sa týkala pozastavenia školského vyučovania v niektorých školách, vrátane školy, do ktorej chodili sťažovateľky, z dôvodu pandémie COVID-19 od decembra 2021 a prechodu na on-line vyučovanie. O tejto sťažnosti ESĽP rozhodol bez jej notifikácie žalovanej strane, teda vláde.

Rozhodnutia sú konečné.