Preskočiť na hlavný obsah
  1. Domov
  2. Tlačové správy
  3. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípade P. H. proti Slovenskej republike

Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípade P. H. proti Slovenskej republike

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade P. H. proti Slovenskej republike, v ktorom konštatoval porušenie práva na život podľa článku 2 Dohovoru v hmotnom aj procesnom aspekte.

Sťažovateľka bola v januári 2017 zadržaná policajnou hliadkou pre podozrenie z krádeže v obchode. Bola odvezená na miestne policajné oddelenie a odovzdaná príslušnému policajtovi na účely vykonania ďalších úkonov. Počas spisovania zápisnice sťažovateľka požiadala, aby jej bolo umožnené navštíviť toaletu. Sprevádzal ju policajt. Po tom, ako sťažovateľka vošla do miestnosti s toaletami, policajt zostal stáť pred miestnosťou otočený chrbtom, vo vzdialenosti asi 1 – 1,5 metra od vstupných dverí, ktoré boli otvorené. Po krátkom čase policajt počul šuchnutie a periférne zaregistroval tieň. Po otočení sa k vstupným dverám do miestnosti uvidel otvorené okno, pozrel von a uvidel sťažovateľku ležiacu na zemi pred policajnou stanicou. Sťažovateľka utrpela poranenie lebky, zlomeniny rebier, ďalšie zlomeniny a jednostranný pneumotorax. Prakticky okamžite bolo začaté trestné stíhanie voči dotknutému policajtovi, ktoré bolo ukončené uznesením z mája 2017 o postúpení veci. Následne bol tento policajt uznaný vinným z disciplinárneho previnenia a bol mu uložený disciplinárny trest v podobe zníženia platu o 5 % na obdobie jedného mesiaca.

Ďalšie trestné konanie týkajúce sa sťažovateľky bolo začaté v máji 2017 na príkaz prokurátora po výpovedi sťažovateľky z apríla 2017 o zlom zaobchádzaní, ktorému bola údajne vystavená pri zadržiavaní a prevoze na policajné oddelenie. Trestné konanie bolo skončené v júli 2017 z dôvodu, že sa nepodarilo preukázať skutočnosti, ktoré tvrdila sťažovateľka. Následne sa sťažovateľka obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý odmietol jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Obrátila sa aj na kanceláriu verejnej ochrankyne práv, ktorá po preskúmaní vyšetrovacieho spisu nezistila porušenie základných práv a slobôd sťažovateľky.

Sťažovateľka sa v sťažnosti na ESĽP odvolávala na články 2, 3, 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tvrdila, že počas jej prevozu a zadržiavania na policajnom oddelení bola slovne a fyzicky týraná, že štát neposkytol hodnoverné vysvetlenie incidentu na obvodnom oddelení, neprijal primerané opatrenia na ochranu jej zdravia a života a nevykonal účinné vyšetrovanie predmetných udalostí, ďalej, že ústavný súd svojvoľne odmietol jej sťažnosť, a že nemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy.

ESĽP akceptoval argumentáciu vlády o tom, že napriek vyšetrovaniu sa tvrdenia sťažovateľky o zlom zaobchádzaní nepreukázali. Jej tvrdenia v tomto smere považoval ESĽP za nepodložené a sťažnosť v časti týkajúcej sa článku 3 Dohovoru odmietol. Ďalej odmietol ako zjavne nepodloženú aj námietku sťažovateľky, opierajúcu sa o článok 14 Dohovoru, zakotvujúci zákaz diskriminácie. 

Čo sa týka udalostí vedúcich k pádu sťažovateľky z okna, ESĽP zlúčil rozhodovanie o prijateľnosti a podstate sťažnosti a konštatoval, že jej zranenia boli natoľko závažné, že spadajú do rámca článku 2 Dohovoru. V súvislosti s vyšetrovaním vedeným ohľadom tejto udalosti ESĽP podotkol, že vnútroštátne orgány považovali incident na policajnej stanici za samostatnú záležitosť, nezávislú od tvrdenia o zlom zaobchádzaní v policajnom aute. Ani v jednom z oddelených vyšetrovaní sa skutočný alebo údajný incident nebral do úvahy z hľadiska kontextu. Aj keď obvinenia zo zlého zaobchádzania neboli podložené, nemožno povedať, že by boli irelevantné pre posúdenie incidentu na policajnej stanici ako aspektu, ktorý udalosti predchádzal a mohol byť jeho príčinou. Ďalej ESĽP vnútroštátnym orgánom vytkol, že vyšetrovanie a jeho závery sa v skutočnosti opierali výlučne o výpovede a záznamy predložené zainteresovanými policajtmi, a že nebol vykonaný žiadny vyšetrovací pokus (napríklad rekonštrukcia udalostí) na objasnenie rozporov, ktoré sa vo vyšetrovaní vyskytli. Sankcia uložená za disciplinárne previnenie policajta (jednorazové zníženie mesačného platu o 5 %) sa ESĽP javila ako zanedbateľná. Z týchto dôvodov ESĽP dospel k záveru, že vyšetrovanie nebolo dostatočne účinné a článok 2 Dohovoru bol porušený v jeho procesnom aspekte.

Čo sa týka hmotného aspektu článku 2 Dohovoru, ESĽP konštatoval, že aj za predpokladu, že pád sťažovateľky z okna bol spôsobený jej nešťastným pokusom o útek, táto skutočnosť sama o sebe nezbavuje žalovaný štát zodpovednosti za jej zranenia. V tomto prípade už vnútroštátne orgány  dospeli k záveru, že dotknutý policajt zanedbal svoje povinnosti, čo umožnilo sťažovateľke pokúsiť sa o útek. Konkrétne, v rozpore s platnými predpismi sa otočil chrbtom ku vchodu do miestnosti s toaletami bez toho, aby si overil, či je dané okno zamknuté, alebo aby zabezpečil stráženie sťažovateľky v priestoroch toalety inou osobou rovnakého pohlavia. Predmetné opomenutie je v rozpore s povinnosťou orgánov chrániť fyzické zdravie osôb vo väzbe a žalovaný štát je teda zodpovedný za zranenia sťažovateľky. V dôsledku toho došlo k porušeniu článku 2 Dohovoru v jeho hmotnoprávnom aspekte.

ESĽP priznal sťažovateľke 30 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 3 750 eur za náklady a výdavky.