Preskočiť na hlavný obsah
Z technických príčin môže dnes dochádzať k oneskoreniu aktualizácii dát a informácií na našej webovej stránke Justice.gov.sk a taktiež na stránke Obcan.justice.sk. Za vzniknuté nepríjemnosti sa ospravedlňujeme.
  1. Domov
  2. Tlačové správy
  3. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Haščák proti Slovenskej republike

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Haščák proti Slovenskej republike

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade týkajúcom sa odpočúvania.

Rozsudok pokrýva tri sťažnosti podané sťažovateľom v rokoch 2012 a 2016 v súvislosti s odpočúvaním realizovaným Slovenskou informačnou službou (SIS) v rokoch 2005 až 2006 v rámci tzv. akcie Gorila. Na žiadosť SIS vydal Krajský súd v Bratislave tri súhlasy s použitím informačno-technických prostriedkov. Sťažovateľ bol dotknutý prvými dvomi z nich. Pôvodný materiál získaný na základe prvých dvoch súhlasov odpočúvaním bytu (zvukové záznamy a ich prepisy) a ďalší odvodený materiál (analytické správy) bol v dispozícii SIS. Pôvodný materiál bol v roku 2008 zničený. Odvodený materiál SIS v súlade s § 17 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe uložila spôsobom, ktorý zabráni každému, okrem súdu, v prístupe k nemu. Príslušné spisy krajského súdu boli v rokoch 2016 a 2017, po uplynutí archivačnej doby, skartované.  Po tom, ako sa v roku 2011 na internete objavil text, ktorý naznačoval, že ide o výsledok z realizácie vyššie uvedeného odpočúvania, bolo na vnútroštátnej úrovni začatých viacero vyšetrovaní. V rámci nesúvisiaceho trestného konania bol v roku 2018 zaistený USB kľúč obsahujúci zvukový záznam, na ktorom bol založený vyššie spomenutý text daný anonymne na internet. V roku 2020 bolo proti sťažovateľovi a dvom ďalším osobám vznesené obvinenie, ktoré generálny prokurátor Slovenskej republiky v auguste 2021 zrušil.

Sťažovateľ sa v súvislosti s odpočúvaním v roku 2011 obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ale jeho sťažnosť v roku 2012 odmietol ako oneskorene podanú. Na základe ústavných sťažností podaných inou osobou – pánom Zoltánom Vargom, ktorý bol vlastníkom dotknutého bytu, ale ústavný súd v roku 2012 vo vzťahu k prvým dvom súhlasom na odpočúvanie rozhodol, že právo pána Vargu podľa článku 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného života) a ústavný ekvivalent tohto práva boli porušené a zrušil súhlasy na odpočúvanie (rozhodnutia krajského súdu z novembra 2005 a z mája 2006), pretože ich považoval za neodôvodnené a nelegálne. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti obrátil aj na všeobecné súdy a podal žalobu proti SIS a proti štátu. Okresný súd Bratislava I žalobu proti SIS v roku 2017 zamietol, ale Krajský súd v Bratislave v roku 2019 prvostupňový rozsudok zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; toto konanie nie je právoplatne skončené. Žalobu proti štátu Okresný súd Bratislava I v roku 2017 rovnako zamietol a jeho rozsudok Krajský súd v Bratislave v roku 2020 v časti potvrdil a v časti zrušil a vrátil na ďalšie konanie; aj toto konanie stále prebieha.

Sťažovateľ sa na ESĽP sťažoval na základe článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na realizáciu dvoch súhlasov na odpočúvanie, na vytvorenie a uchovávanie rôznych materiálov na základe tohto odpočúvania, na nedostatok záruk proti zneužitiu, na údajný únik informácií a na neexistenciu účinného prostriedku nápravy. Ďalej sa podľa článku 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru sťažoval na dĺžku trestného konania, ktoré bolo údajne proti nemu v tejto súvislosti vedené a na porušenie práva na prezumpciu neviny. Tvrdil, že v rámci vyšetrovania tzv. kauzy Gorila, v priebehu ktorého bol opakovane vypočúvaný ako svedok, bol v skutočnosti materiálne obvinenou osobou. Ďalej tvrdil, že verejné vyjadrenia štátnych predstaviteľov vo vzťahu k jeho osobe v tomto ohľade porušili jeho právo na prezumpciu neviny.

ESĽP vo svojom rozsudku odkázal vo veľkej miere na svoje závery v rozsudku Zoltán Varga proti Slovenskej republike z 20. júla 2021, ktoré sa podľa neho primerane vzťahujú aj na námietky sťažovateľa v tomto prípade, s výnimkou jeho námietok podľa článku 6 ods. 1 a 2 Dohovoru. Poznamenal, že námietky sťažovateľa týkajúce sa vydania príkazov na odpočúvanie krajským súdom boli pred notifikáciou vláde vyhlásené za neprijateľné a nie sú predmetom ďalšieho posudzovania. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný údajný únik informácií, ESĽP podotkol, že pred vnútroštátnymi orgánmi ani pred Súdom nebola formulovaná žiadna sťažnosť týkajúca sa údajného nesplnenia pozitívneho záväzku, ktorý by štát prípadne mohol mať v súvislosti s objavením sa predmetného materiálu na verejnosti. Preto takéto tvrdenia, rovnako ako aj otázky týkajúce sa zvukového záznamu zaisteného vyšetrovateľmi v roku 2018, nespadajú do rozsahu predmetu tohto prípadu.

ESĽP sa odvolal na svoje závery v prípade Zoltán Varga proti Slovenskej republike, v ktorom konštatoval, že realizácia uvedených súhlasov na odpočúvanie a vytvorenie a uchovávanie rôznych materiálov na ich základe predstavovali zásah do práva sťažovateľa na rešpektovanie súkromného života. Nedostatky súhlasov, zistené ústavným súdom, podľa ESĽP vo svojej podstate ovplyvnili použitie informačno-technických prostriedkov zo strany SIS a vzhľadom na nejasnosť uplatniteľných pravidiel právomoci, nedostatok postupov pri implementácii existujúcich pravidiel a nedostatky v ich uplatňovaní mala SIS podľa ESĽP pri realizácii predmetných súhlasov v skutočnosti diskrečnú právomoc, ktorá nebola sprevádzaná opatreniami na ochranu pred svojvoľným zasahovaním. Preto tento postup nebol „v súlade so zákonom“ v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru. ESĽP ďalej poznamenal, že uloženie odvodeného materiálu získaného na základe súhlasov podľa § 17 ods. 6 zákona o SIS podliehalo dôverným pravidlám, ktoré SIS prijímala aj uplatňovala bez prvku vonkajšej kontroly, v dôsledku čoho tieto pravidlá neposkytovali žiadnu ochranu pred svojvoľným zásahom do práva na rešpektovanie súkromného života sťažovateľa. Uchovávanie dotknutého materiálu preto nespĺňala podmienku „súladu so zákonom“ v zmysle článku 8 Dohovoru. Tieto závery sa podľa ESĽP vzťahujú aj na aktuálny prípad. ESĽP rozhodol, že z dôvodu realizácie dvoch súhlasov na odpočúvanie a uchovávania odvodeného materiálu získaného na základe týchto súhlasov došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 8 Dohovoru. Zároveň vzhľadom na toto zistenie ESĽP usúdil, že nie je potrebné skúmať dôvodnosť zvyšku sťažnosti podľa článku 8 Dohovoru.

Pokiaľ ide o sťažovateľove námietky podľa článku 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru, vláda argumentovala, že sťažovateľ v súvislosti s kauzou Gorila nebol nikdy formálne ani materiálne obvinený a tieto jeho námietky z dôvodu ratione materiae nespadajú pod rozsah uvedených ustanovení Dohovoru. ESĽP podotkol, že sťažovateľom podané sťažnosti sa týkali vyšetrovania tzv. kauzy Gorila a nie obvinenia sťažovateľa v roku 2020 a prípadných verejných vyjadrení v súvislosti s týmto obvinením. ESĽP ďalej vyjadril názor, že ani napadnuté verejné vyhlásenia, ani žiadne iné okolnosti, na ktoré sťažovateľ poukázal, a ani jeho výpovede v procesnom postavení svedka ho nestavajú do postavenia osoby materiálne obvinenej v trestnom konaní týkajúcom sa vyšetrovania kauzy Gorila. Túto časť sťažnosti preto ESĽP odmietol z dôvodu nezlučiteľnosti s ustanoveniami Dohovoru.

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 66 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. ESĽP priznal sťažovateľovi z tohto titulu 9 750 eur a zvyšok nároku zamietol.