Preskočiť na hlavný obsah
Oficiálna stránka SK

Doména gov.sk je oficiálna

Toto je oficiálna webová stránka orgánu verejnej moci Slovenskej republiky. Oficiálne stránky využívajú najmä doménu gov.sk. Odkazy na jednotlivé webové sídla orgánov verejnej moci nájdete na tomto odkaze.

Táto stránka je zabezpečená

Buďte pozorní a vždy sa uistite, že zdieľate informácie iba cez zabezpečenú webovú stránku verejnej správy SR. Zabezpečená stránka vždy začína https:// pred názvom domény webového sídla.

Slovenčina

    Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade týkajúcom sa odpočúvania

    Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Zoltán Varga proti Slovenskej republike.

    Rozsudok pokrýva tri sťažnosti podané sťažovateľom v súvislosti s odpočúvaním realizovaným Slovenskou informačnou službou (SIS) v r. 2005 až 2006 v rámci akcie „Gorila“. Na žiadosť SIS vydal Krajský súd v Bratislave tri príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov (odpočúvanie). Pôvodný materiál získaný odpočúvaním (zvukové záznamy a ich prepisy) a ďalší odvodený materiál (analytické správy) bol v dispozícii SIS. Pôvodný materiál získaný na základe prvých dvoch príkazov bol v roku 2008 zničený. Pôvodný materiál získaný na základe tretieho príkazu, ako aj odvodený materiál na základe všetkých troch príkazov SIS v súlade s § 17 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe uložila spôsobom, ktorý zabráni každému, okrem súdu, v prístupe k nemu. Spisy krajského súdu, týkajúce sa predmetných konaní, boli v rokoch 2016 a 2017, po uplynutí archivačnej doby, skartované.  

    Na základe ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľom Ústavný súd Slovenskej republiky v roku 2012 rozhodol, že právo sťažovateľa podľa článku 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného života) a ústavný ekvivalent tohto práva boli porušené a zrušil prvé dva príkazy na odpočúvanie (rozhodnutia krajského súdu z novembra 2005 a z mája 2006), pretože ich považoval za neodôvodnené a nelegálne; sťažovateľovi ale nepriznal primerané finančné zadosťučinenie. Rovnaký záver vyslovil ústavný súd v roku 2016 na základe ďalšej sťažovateľovej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k tretiemu príkazu na odpočúvanie (rozhodnutie krajského súdu z januára 2016). Sťažovateľ sa v tejto súvislosti následne v roku 2014 obrátil aj na všeobecné súdy a podal žalobu proti SIS. Okresný súd Bratislava I žalobu v roku 2017 zamietol, avšak po podanom odvolaní Krajský súd v Bratislave v roku 2020 rozhodol, že SIS porušila právo sťažovateľa na ochranu osobnosti.

    Sťažovateľ sa na ESĽP sťažoval na základe článkov 8 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na realizáciu troch príkazov na odpočúvanie, na vytvorenie a držbu rôznych materiálov na základe tohto odpočúvania, na nedostatok záruk proti zneužitiu, na údajný únik informácií a na neexistenciu účinného prostriedku nápravy. 

    ESĽP vo svojom rozsudku poznamenal, že námietky sťažovateľa týkajúce sa vydania príkazov na odpočúvanie boli vyhlásené za neprijateľné a nie sú predmetom ďalšieho posudzovania. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný údajný únik informácií, ESĽP akceptoval argumenty vlády a konštatoval, že tvrdenie o úniku informácií zo SIS nebolo preukázané. Túto časť sťažnosti preto zamietol ako zjavne nepodloženú.

    ESĽP ďalej konštatoval, že realizácia uvedených troch príkazov na odpočúvanie a vytvorenie a držba rôznych materiálov na ich základe predstavovali zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie súkromného života. Nedostatky troch príkazov, zistené ústavným súdom, podľa ESĽP vo svojej podstate ovplyvnili použitie informačno-technických prostriedkov proti sťažovateľovi zo strany SIS. Hoci zákon o ochrane pred odpočúvaním ustanovuje povinnosť vydávajúceho sudcu systematicky skúmať, či dôvody, na základe ktorých bolo povolené používanie informačno-technických prostriedkov, pretrvávajú, v tomto prípade podľa ESĽP nič nenasvedčuje tomu, že by sudcovia, ktorí vydali sporné príkazy, vykonali dohľad. Iné orgány v tomto ohľade právomoc nemali. ESĽP aj vzhľadom na nejasnosť uplatniteľných pravidiel právomoci, nedostatok postupov pri implementácii existujúcich pravidiel a nedostatky v ich uplatňovaní uviedol, že pri realizácii predmetných troch príkazov mala SIS v skutočnosti diskrečnú právomoc, ktorá nebola sprevádzaná opatreniami na ochranu pred svojvoľným zasahovaním. Preto tento postup nebol „v súlade so zákonom“ v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru. ESĽP ďalej poznamenal, že uloženie pôvodného materiálu získaného na základe tretieho z príkazov a odvodeného materiálu na základe všetkých troch príkazov podľa § 17 ods. 6 zákona o SIS podliehalo dôverným pravidlám, ktoré SIS prijímala aj uplatňovala bez prvku vonkajšej kontroly, v dôsledku čoho tieto pravidlá neposkytovali žiadnu ochranu pred svojvoľným zásahom do práva na rešpektovanie súkromného života sťažovateľa. Držba dotknutého materiálu preto nespĺňala podmienku „súladu so zákonom“ v zmysle článku 8 Dohovoru. Vzhľadom na tento záver ESĽP nepovažoval za potrebné skúmať splnenie ďalších požiadaviek vyplývajúcich z článku 8 ods. 2 Dohovoru. ESĽP rozhodol, že z dôvodu realizácie troch príkazov na odpočúvanie a pretrvávajúcej držby pôvodného materiálu získaného na základe tretieho príkazu a odvodeného materiálu na základe všetkých troch príkazov došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 8 Dohovoru. Zároveň vzhľadom na toto zistenie ESĽP usúdil, že nie je potrebné skúmať dôvodnosť zvyšku sťažnosti.

    Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ v sťažnostiach týkajúcich sa prvých dvoch príkazov požadoval 33 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a v sťažnosti týkajúcej sa tretieho príkazu takisto 33 000 EUR z nich z titulu nemajetkovej ujmy. Ďalej požadoval 5 561,75 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP priznal sťažovateľovi 9 750 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 5 561,75 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov.