Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípade Redquest Limited v. Slovenská republika

​Štrasburg, 19. mája 2020 – Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o porušení článku 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, ako aj článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, v súvislosti s využitím mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. 

V prípade Redquest Limited v. Slovenská republika bola sťažujúcou sa spoločnosťou schránková firma so sídlom vo Veľkej Británii, ktorá vstúpila do prebiehajúceho konania o náhradu škody, vedeného voči štátu, na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. V predmetnom konaní okresný súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že nárok na náhradu škodu je daný. Krajský súd tento rozsudok potvrdil. Následne sa žalovaná strana obrátila na generálneho prokurátora s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor podnetu vyhovel a podal mimoriadne dovolanie, v ktorom tvrdil, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadnemu dovolaniu vyhovel, zrušil rozsudky okresného aj krajského súdu a vrátil vec súdu prvého stupňa na opätovné rozhodnutie vo veci. Sťažujúca sa spoločnosť podala následne sťažnosť podľa článku 127 ústavy, v ktorej tvrdila, že jej právo na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené, pretože zrušenie právoplatného medzitýmneho rozsudku v jej prospech bolo svojvoľné a v rozpore s princípmi právnej istoty a rovnosti zbraní. Ústavný súd zamietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Sťažujúca sa spoločnosť sa následne s tými istými námietkami obrátila na ESĽP.  

ESĽP o prípade rozhodoval v trojčlennom výbore. S poukazom na svoje rozsudky v prípadoch DRAFT-OVA v. Slovenská republika, PSMA, spol. s r.o. v. Slovenská republika a COMPCAR, s.r.o. v. Slovenská republika odmietol námietku vlády, že v tomto prípade existovali okolnosti podstatného a naliehavého charakteru, ktoré odôvodňovali odklon od princípu právnej istoty. Zdôraznil, že štát ako žalovaná strana mal záujem na výsledku konania, nakoľko existovalo riziko vzniku značnej ekonomickej ujmy v prípade, ak by daný spor prehral. Tiež poukázal na to, že štát ako účastník konania mohol v jeho priebehu predložiť všetky podstatné argumenty, vrátane tých, ktoré neskôr využil generálny prokurátor. Za týchto okolností ESĽP konštatoval, že mimoriadne dovolanie slúžilo skôr ako ďalšie odvolanie, a že nezistil žiadne osobitné dôvody na odklon od všeobecného princípu právnej istoty. Článok 6 ods. 1 Dohovoru bol teda porušený.    

Pokiaľ ide o námietku sťažujúcej sa spoločnosti na porušenie práva na majetok podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, ESĽP uviedol, že zrušenie právoplatného medzitýmneho rozsudku v prospech sťažujúcej sa spoločnosti predstavovalo zásah do jej majetkových práv. Podľa neho zrušenie rozsudku, o ktorom už predtým skonštatoval, že bolo v rozpore s článkom 6 Dohovoru, vyvolalo situáciu právnej neistoty hlavne tým, že odstránilo ochranu res iudicata uznania samotného nároku v prospech sťažujúcej sa spoločnosti a viedlo k novému prejednaniu vo veci. Aj keď samotné zrušenie neprejudikovalo výsledok konania, ktoré stále prebieha, argumentovateľne založilo zásah do jej práva domáhať sa náhrady škody. Aj keby mohol byť takýto zásah považovaný za súladný so zákonom a uskutočnený v prospech verejného záujmu, vo svetle svojich zistení o porušení práv podľa článku 6 Dohovoru konštatoval, že pri ňom nebola dodržaná spravodlivá rovnováha a sťažujúca sa spoločnosť musela zniesť neprimerané a individuálne bremeno. Navyše, nakoľko konanie stále prebieha, podľa ESĽP pokračujúca neistota ohľadom priznania nároku sama o sebe predstavuje neprimerané bremeno pre sťažujúcu sa spoločnosť. Článok 1 Protokolu č. 1 bol teda porušený.    

Spravodlivé zadosťučinenie ESĽP nepriznal, nakoľko sťažujúca sa spoločnosť žiadne nepožadovala.