Dva rozsudky ESĽP proti Nórsku v prípadoch týkajúcich sa odobratých detí
ESĽP 17. decembra 2019 vyhlásil rozsudky v prípadoch A.S. proti Nórsku a Abdi Ibrahim proti Nórsku, ktoré sa týkali porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného život (článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
Prípad A.S. proti Nórsku sa týkal poľskej občianky, ktorej bol v roku 2012 odobratý syn vo veku 2 roky a 3 mesiace, ktorý bol umiestnený do pestúnskej starostlivosti. Sťažovateľke bolo obmedzené právo na styk s dieťaťom na dve hodiny, neskôr na jednu hodinu dvakrát do roka. Sťažovateľka v roku 2014 požiadala o vrátenie dieťaťa do jej starostlivosti, avšak nórske orgány jej žiadosť zamietli a tiež rozhodli, že sťažovateľka nemá právo na kontakt s dieťaťom. ESĽP v rozsudku poukázal na skutočnosť, že už pri umiestnení dieťaťa do pestúnskej starostlivosti sa predpokladalo, že ide o dlhodobé riešenie a z toho vyplývali všetky následné opatrenia, najmä striktné obmedzenie kontaktov s dieťaťom. Ďalej poznamenal, že umiestnenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti sa zakladalo na všeobecnom závere o nedostatkoch biologického rodiča v základných a intuitívnych rodičovských schopnostiach, pričom takéto konštatovanie vychádzalo z vágnych a subjektívnych kritérií. ESĽP vyjadril znepokojenie, či nórsky súd mal pre svoje rozhodnutie z roku 2015 o zamietnutí vrátenia dieťaťa do starostlivosti sťažovateľky dostatočne široké a aktualizované podklady, keďže vychádzal zo starých správ o rodičovských schopnostiach sťažovateľky a z informácií referovaných pestúnmi o vývine dieťaťa v rokoch 2013 až 2015 bez dôkladnejšieho nezávislého posúdenia. Navyše, toto rozhodnutie sa z veľkej časti zakladalo na negatívnych reakciách dieťaťa na stretnutia so sťažovateľkou, o ktorých však informovali najmä pestúni, keďže práve oni boli s dieťaťom v obdobiach medzi stretnutiami. Dvaja psychológovia zapojení sťažovateľkou zastávali názor, že takéto reakcie mohli byť spôsobené tým, že dieťaťu chýba matka. Nórsky súd, ktorý odmietol ustanoviť nezávislého znalca alebo povoliť jednému z psychológov pozorovať stretnutie sťažovateľky s dieťaťom, interpretoval reakcie dieťaťa odlišne, avšak slabo odôvodnil svoje závery o povahe a príčinách negatívnych reakcií dieťaťa. ESĽP dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru a priznal sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25 000 eur.
Prípad Abdi Ibrahim proti Nórsku sa týkal somálskej občianky, ktorej bol v Nórsku v roku 2010 udelený status utečenca. V tom istom roku jej bol odobratý syn narodený v roku 2009, ktorý bol následne umiestnený do kresťanskej rodiny, hoci sťažovateľka namietala, že mal ísť k príbuzným alebo do inej somálskej alebo moslimskej rodiny. Nórske orgány povolili pestúnskej rodine adopciu dieťaťa, proti čomu sa sťažovateľka neúspešne odvolala, pričom nežiadala o vrátenie dieťaťa do jej starostlivosti, ale o zachovanie možnosti kontaktu s dieťaťom. ESĽP konštatoval, že aj keď sťažovateľka nežiadala o znovuzjednotenie rodiny, nórske orgány mali stále pozitívny záväzok prijať opatrenia uľahčujúce rodinný život sťažovateľky a dieťaťa prinajmenšom zachovaním vzťahu prostredníctvom pravidelných kontaktov spôsobom, ktorý by bol v najlepšom záujme dieťaťa. Poznamenal, že pri umiestnení dieťaťa do pestúnskej starostlivosti bolo sťažovateľke obmedzené právo na styk s dieťaťom na dve hodiny štyrikrát ročne, neskôr na jednu hodinu šesťkrát ročne, z čoho vyplývalo riziko rozpadu vzťahu medzi sťažovateľkou a dieťaťom. ESĽP zopakoval, že príkaz na umiestnenie do náhradnej starostlivosti by sa mal považovať za dočasné opatrenie, ktoré by malo byť zrušené len čo to okolnosti umožnia a akékoľvek takéto dočasné opatrenie by malo byť v súlade s konečným cieľom zlúčenia biologických rodičov a dieťaťa. Navyše, ak orgány zodpovedajú za situáciu rozpadu rodiny, pretože nesplnili túto povinnosť, nemôžu založiť rozhodnutie o povolení adopcie na základe neexistencie zväzkov medzi rodičmi a dieťaťom. Ďalej poznamenal, že nórsky súd poukazoval na negatívne reakcie dieťaťa na stretnutia so sťažovateľkou. ESĽP bol toho názoru, že vzhľadom na zriedkavé stretnutia nebolo možné dospieť k jasným záverom o budúcich kontaktoch. Nórsky súd tiež slabo odôvodnil svoje závery o povahe a príčinách reakcií dieťaťa, pričom tieto zistenia boli kľúčové pre záver, že dieťa má byť adoptované napriek želaniam jeho matky. Okrem toho ESĽP poznamenal, že odôvodnenie nórskeho súdu sa viac zameralo na potenciálne účinky odobratia dieťaťa zo starostlivosti pestúnov a jeho vrátenia do starostlivosti sťažovateľky, než na dôvody ukončenia všetkých kontaktov medzi dieťaťom a sťažovateľkou. ESĽP preto konštatoval porušenie článku 8 Dohovoru.