Cenu ministra spravodlivosti za rok 2019 získal prof. Traubner
Cena ministra spravodlivosti sa udeľuje každý rok expertom alebo občianskym aktivistom pôsobiacim v oblasti presadzovania ľudských práv, ako i bežným ľuďom, ktorí sa stali obeťou porušovania ľudských práv a svojim príbehom prispeli k zvýšeniu povedomia o význame ľudských práv v Slovenskej republike.
Vedenie ministerstva spravodlivosti sa rozhodlo tento rok aj pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv (10. december) spomedzi nominovaných oceniť pána profesora MUDr. Pavla Traubnera PhD., ktorý svojím výnimočným životným príbehom a celoživotnou angažovanosťou prispieva k zvyšovaniu povedomia o význame ľudských práv v Slovenskej republike. Cenu mu odovzdala štátna tajomníčka MS SR Edita Pfundtner: „Nášho tohtoročného oceneného dobre poznáte, poznajú ho takmer všetci. Pri vyslovení jeho mena sa mi s tým hneď spojí to, čo mi o ňom raz povedal jeho dobrý priateľ, môj známy- vedz, že je to vzácny človek, ktorý sa snaží pomôcť každému, kto ho o to poprosí. A to v mojich ušiach rezonuje dodnes. K oceneniu mu úprimne blahoželám a ďakujem mu za jeho prácu a životnú silu, ktorá je príkladom pre nás všetkých.“
Prof. Traubner sa narodil 2. mája 1941 v Ilave židovským rodičom, ktorí sa hlásili k židovstvu i počas obdobia holokaustu. Svoje detstvo podľa svojich slov nestrávil najpríjemnejšie, čomu zodpovedajú aj nasledujúce udalosti z tohto obdobia. Krátko po jeho narodení sa jeho rodina musela vysťahovať z veľkého prenajatého bytu a nasťahovať sa do malého bytu v podzemí areálu synagógy v Ilave, kde bolo vlhko, veľa myší a hmyzu.
V septembri 1944, krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania, dostal jeho otec varovanie od svojho dobrého známeho policajta, aby sa s rodinou pokúsili utiecť, inak budú nasledujúci deň transportovaní do vagónov a pôjdu cez Žilinu do Osvienčimu. Na úteku im pomáhali mnohí obetaví ľudia, u ktorých mohli prenocovať niekoľko dní a ktorí boli neraz nútení krivo prisahať, že neskrývajú žiadnych židov. Ukrývali sa i v blízkosti lazov v horách v malom, plytkom vykopanom bunkri, ktorého otvor bol pokrytý iba čečinou. Následne po dvoch týždňov pod hrozbou odhalenia sa museli presunúť do ďalšieho bunkra, v ktorom prečkali koniec vojny. Ako neraz opísal pán profesor, život v bunkri bol veľmi náročný na prežitie, priestory boli veľmi chladné, neútulné často krát nemali ani základné potraviny a odkázaní boli iba na pomoc od svojich záchrancov. Z tohto obdobia pochádza i sveter, ktorý mal deväť mesiacov bez vyzlečenia na seba a ktorý je dodnes vystavovaný v komunitnom múzeu v Bratislave. Po konci vojny sa mohli spolu s rodinou vrátiť do Ilavy, kde im bolo ponúknuté ošúchané bývanie, keďže ich pôvodný byť už neexistoval. Život na úteku spôsobil, že po príchode domov sa museli liečiť na primárny komplex ( začiatok tuberkulózy) a pán profesor ako 4-ročné dieťa trpel na podvýživu a mal strach z rozprávania.
Po vojne začal navštevovať základnú školu, už počas ktorej túžil dostať sa na štúdium medicíny podľa príkladu svojho otca, ktorý bol tejto profesii oddaný. Tento sen sa mu podarilo uskutočniť a v roku 1964 ukončil Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.
Z jeho profesionálneho, kariérneho života treba spomenúť: v rokoch 1991 – 2008 zastával funkciu prednostu 1. neurologickej kliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, v rokoch 2000 až 2007 bol dekanom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, v roku 2015 podpredsedom Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Je čestný predsedom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike. Okrem iného vydal množstvo domácich a medzinárodných publikácií venujúcich sa problematike neurológie a v roku 2005 mu bola udelená cena Krištáľové krídlo v oblasti medicíny a vedy – medaila SAV za podporu vedy.
Pánovi profesorovi v mene rezortu spravodlivosti srdečne blahoželáme!
