Preskočiť na hlavný obsah
Oficiálna stránka SK

Doména gov.sk je oficiálna

Toto je oficiálna webová stránka orgánu verejnej moci Slovenskej republiky. Oficiálne stránky využívajú najmä doménu gov.sk. Odkazy na jednotlivé webové sídla orgánov verejnej moci nájdete na tomto odkaze.

Táto stránka je zabezpečená

Buďte pozorní a vždy sa uistite, že zdieľate informácie iba cez zabezpečenú webovú stránku verejnej správy SR. Zabezpečená stránka vždy začína https:// pred názvom domény webového sídla.

Slovenčina

    Rozhodnutie ESĽP v prospech Slovenskej republiky v prípade Jarkovský proti Slovenskej republike

    ​Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) 25. júla 2019 zverejnil svoje rozhodnutie z 2. júla 2019, ktorým v prípade Jarkovský proti Slovenskej republike rozhodol v prospech Slovenskej republiky.


    ​     Sťažovateľ podal v decembri 2008 proti mestu Prešov žalobu, v ktorej žiadal sumu predstavujúcu okolo 35 000 eur ako náhradu za to, čo považoval za bezdôvodné obohatenie žalovaného vo vzťahu k štyrom pozemkom, na ktorých boli v sedemdesiatych rokoch (bez úpravy dotknutých právnych vzťahov) vybudované cesty a chodníky patriace teraz mestu Prešov. Sťažovateľ pozemky kúpil v roku 2007 od fyzickej osoby, ktorá ich zdedila. V neskoršom štádiu konania sa právny zástupca sťažovateľa na pojednávaní bez ďalšieho vysvetlenia odvolal na § 135c Občianskeho zákonníka týkajúci sa neoprávnenej stavby. Prvostupňový súd žalobu zamietol rozsudkom z júna 2010, ktorý bol potvrdený odvolacím súdom v apríli 2011. Sťažovateľ sa so sťažnosťou na porušenie vlastníckych práv a práva na spravodlivé súdne konanie obrátil na ústavný súd a tvrdil, že v podobných prípadoch, týkajúcich sa jeho samého alebo iných, okresný súd, krajský súd a ústavný súd dospeli k odlišnému záveru. V septembri 2011 ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, nezistiac žiadnu ústavne relevantnú svojvoľnosť alebo nezrovnalosť. 


         Sťažovateľ sa pred ESĽP sťažoval na porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru tvrdiac, že jeho žaloba bola zamietnutá svojvoľne a v rozpore s princípom právnej istoty. Namietal, že bez akéhokoľvek vysvetlenia rovnaké súdy rozhodli o jeho nároku odlišne, než rozhodli predtým a potom v iných podobných prípadoch. Ďalej sa sťažoval na porušenie článku 1 Protokolu č. 1 vzhľadom na skutočnosť, že mesto Prešov užíva jeho pozemky a súdy mu svojvoľne zamietli akúkoľvek náhradu v tomto ohľade. Vo vzťahu k tvrdeným porušeniam Dohovoru namietal tiež porušenie článku 13 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy. 


         Pokiaľ ide o namietané porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, ESĽP sa stotožnil s argumentmi vlády a poukázal na to, že jediným dôvodom, prečo súdy žalobu sťažovateľa zamietli, bol rozpor jeho nároku s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. ESĽP konštatoval, že do času, kedy v prípade sťažovateľa rozhodovali vnútroštátne súdy, ustanovenie týkajúce sa rozporu s dobrými mravmi bolo v jednom prípade aplikované podobným spôsobom. Rozhodnutia, na ktoré sa odvolával sťažovateľ a ktoré predchádzali rozsudkom v posudzovanom prípade, neobsahovali žiadnu analýzu, pokiaľ ide o rozpor s dobrými mravmi, toto pravidlo nijako nevylučovali a v niektorých prípadoch výslovne uvádzali, že nebol prijatý žiadny konkrétny postoj v merite veci. ESĽP preto dospel k záveru, že nič nenaznačuje, že by aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v posudzovanom prípade neumožňovali hlboké a pretrvávajúce rozpory v judikatúre. Tento záver neovplyvnila ani judikatúra, ktorá nasledovala po rozhodnutiach prijatých v posudzovanom prípade. Sťažnosť podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru preto odmietol ako zjavne nepodloženú.          

         Čo sa týka namietaného porušenia článku 1 Protokolu č. 1, ESĽP uznal námietky vlády a sťažnosť  odmietol. Vo vzťahu k jednému z pozemkov, ku ktorému vnútroštátne súdy konštatovali, že nie je dotknutý cestnými stavbami, sťažnosť odmietol ako zjavne nepodloženú. Ďalej ESĽP poznamenal, že sťažovateľ sa v prvostupňovom konaní odvolal na § 135c Občianskeho zákonníka a že nárok podľa tohto ustanovenia by mu umožnil napraviť problém dotýkajúci sa pozemkov, avšak vnútroštátne súdy konštatovali, že nepredložil žiadny dôkaz alebo argumenty, pokiaľ ide o tento nárok, a teda v tejto súvislosti sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy. Čo sa týka zvyšných troch pozemkov, ESĽP poukázal na svoju judikatúru, podľa ktorej sťažovateľ môže namietať porušenie článku 1 Protokolu č. 1, iba ak sa napadnuté rozhodnutia týkajú jeho „majetku” v zmysle tohto ustanovenia. Za „majetok“ akceptoval aj nároky, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej”, že dôjde k ich realizácii, avšak legitímna nádej neexistuje samostatne, musí byť spojená s majetkovým záujmom, ktorý má vo vnútroštátnom práve dostatočný právny základ. V posudzovanom prípade je pravdou, že v čase nadobudnutia pozemkov sťažovateľom existovali rozsudky všeobecných súdov, ktoré umožňovali uplatnenie podobných nárokov, tieto rozsudky však neobsahovali žiadnu analýzu, pokiaľ ide o rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. ESĽP zdôraznil, že v posudzovanom prípade bol sťažovateľov nárok zamietnutý pre rozpor s dobrými mravmi, a to vzhľadom na veľmi špecifické okolnosti, najmä dobrovoľné nadobudnutie majetku s plným vedomým jeho stavu a uplatňovanie podobných nárokov v mnohých iných prípadoch, bez skutočnej snahy o úpravu vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním. Poukázal na to, že v čase rozhodovania vnútroštátnych súdov už bol aspoň jeden podobný prípad, v ktorom súdy na všetkých stupňoch aplikovali § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda po celý čas konania bol úspech sťažovateľovej žaloby otvorene podmienený absenciou okolností rozporu s dobrými mravmi. Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné, než špekulatívny občianskoprávny nárok bez legitímnej nádeje na úspech a teda nemal „majetok“ chránený článkom 1 Protokolu č. 1. ESĽP preto zvyšnú časť sťažnosti podľa tohto ustanovenia odmietol ako nezlučiteľnú ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru. Vzhľadom na uvedené ESĽP odmietol aj námietku podľa článku 13 Dohovoru a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.