Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade práva na spravodlivé konanie
Štrasburg, 27. novembra 2018 – Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Kľačanová proti Slovenskej republike, v ktorom sa sťažovateľka sťažovala na porušenie práva na spravodlivé konanie v dôsledku nepriznania časti nároku na náhradu trov občianskoprávneho konania. ESĽP skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a priznal sťažovateľke 1 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 303,48 EUR ako náhradu trov konania.
Sťažovateľka si v roku 2004 na Obvodnom pozemkovom úrade v Martine uplatnila reštitučný nárok. V roku 2011 podala na Krajský súd v Žiline žalobu pre nečinnosť pozemkového úradu a dožadovala sa urýchlenia reštitučného konania. Keďže v tomto konaní platí povinnosť právneho zastúpenia, sťažovateľka sa musela dať zastupovať advokátkou. V apríli 2012 súd žalobe sťažovateľky vyhovel. Zároveň jej priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, avšak priznaná náhrada pokrývala iba tri úkony právnej pomoci, hoci sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia za päť úkonov. V rozhodnutí krajského súdu nebola žiadna zmienka vo vzťahu k zvyšným dvom úkonom právnej pomoci. Keďže proti rozhodnutiu nebolo prípustné odvolanie, sťažovateľka sa obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 ústavy. Ústavný súd vo svojom uznesení z júna 2012 odkázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej rozhodnutiami o trovách môžu byť základné práva a slobody porušené iba výnimočne, pokiaľ bolo do týchto práv a slobôd zasiahnuté mimoriadne závažným spôsobom. Aj keď ústavný súd uznal, že rozhodnutie o trovách, napadnuté sťažovateľkou, bolo z hľadiska zákonnosti spochybniteľné, zobral do úvahy skutočnosť, že hodnota zvyšných dvoch úkonov právnej pomoci bola nižšia ako trojnásobok minimálnej mzdy, čiže limit, ktorý bol aplikovateľný aj na prípustnosť dovolania. V prípade tak zanedbateľnej sumy by poskytnutie ochrany ústavným súdom bolo možné iba za veľmi výnimočných okolností a to nebol sťažovateľkin prípad. Preto ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka sa následne s tými istými námietkami obrátila na ESĽP. Vláda vo svojom stanovisku argumentovala, že sťažnosť je neprijateľná podľa článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru, nakoľko hodnota sporu bola približne 270 eur a sťažovateľka teda v zmysle judikatúry ESĽP neutrpela závažnú ujmu. Keďže uvedené ustanovenie Dohovoru nedovoľuje zamietnuť sťažnosť na základe tohto kritéria, ak prípad nebol riadne posúdený vnútroštátnym súdom, vláda zároveň poukázala na rozhodnutia krajského súdu a ústavného súdu vo veci a žiadala sťažnosť zamietnuť.
ESĽP vo svojom rozsudku, s poukazom na to, že v rozhodnutí krajského súdu nebola žiadna zmienka o zvyšných dvoch úkonoch právneho zastúpenia, prijal záver, že krajský súd tieto dva úkony jednoducho prehliadol a opomenul o nich rozhodnúť. Podľa ESĽP riziko akejkoľvek chyby štátnych orgánov musia znášať štátne orgány a chyby nesmú byť napravené na náklady jednotlivcov. Opomenutie krajského súdu rozhodnúť o sťažovateľkinom nároku preto oslabilo samotnú podstatu jej práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP ďalej preskúmal aj námietku vlády, že sťažovateľka neutrpela závažnú ujmu, a že vec bola riadne preskúmaná vnútroštátnym súdom a uviedol, že ústavný súd vo svojom uznesení vôbec nezobral do úvahy argumenty sťažovateľky, vrátane tých, kde sa zaoberala porušením článku 6 Dohovoru. Za týchto okolností nepovažoval vec za riadne preskúmanú vnútroštátnym súdom a preto námietku vlády zamietol. Na základe uvedeného ESĽP konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľka požadovala 1 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 303,40 EUR z titulu náhrady trov konania. ESĽP jej priznal požadované sumy v plnom rozsahu.
Rozsudok bol prijatý výborom troch sudcov a je právoplatný dňom vyhlásenia.