Európsky súd pre ľudské práva zverejnil rozhodnutia v prospech Slovenskej republiky

​Sťažovateľka a ďalšie štyri osoby boli ako žalovaní v občianskoprávnom konaní zastúpení právnou zástupkyňou A. Prvostupňový súd vyhovel žalobcovi a prikázal v januári 2005 žalovaným zaplatiť určitú sumu peňazí. Žalovaní sa odvolali a druhostupňový súd v novembri 2005 tento rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobca podal dovolanie, na ktoré A. reagovala zaslaním vyjadrenia. V tomto vyjadrení vyslovene uviedla, že zastupuje všetkých žalovaných, vrátane sťažovateľky. V následnom konaní bol na základe dovolania zrušený rozsudok odvolacieho súdu. Odvolací súd však opätovne žalobu zamietol. Žalobca podal znova dovolanie. Najvyšší súd v marci 2012 vyhovel žalobcovmu druhému dovolaniu, zrušil rozsudok odvolacieho súdu a potvrdil prvostupňový rozsudok z januára 2015, ktorým žalobe vyhovel, a zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy. V rozsudku sa zároveň uvádza, že všetci žalovaní boli zastúpení A. Sťažovateľka sa následne obrátila na ústavný súd namietajúc, že nebola zastúpená A. od novembra 2005, a že o tejto skutočnosti upovedomila súd, ktorý ju ale nezobral na vedomie. Z tohto dôvodu nebola v konaní riadne zastúpená a bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd jej ústavnú sťažnosť, podanú podľa článku 127 ústavy, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Uviedol, že sťažovateľka mala vedomosť, že v rozsudku z novembra 2005 je v záhlaví uvedené, že A. zastupuje všetkých žalovaných. Mohla teda žiadať nápravu a podať proti rozsudku z novembra 2005 dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Nakoľko tak neurobila, pravdepodobne preto, že rozsudok bol v jej prospech a vzhľadom na to, že od tohto momentu neprejavovala o vec záujem, bola podľa ústavného súdu priamo zodpovedná za nedostatočné právne zastúpenie v následnom konaní.   

Na ESĽP sťažovateľka namietala porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru za to, že bola pozbavená možnosti dozvedieť sa o druhom dovolaní žalobcu a reagovať naň, nakoľko už v tom čase nebola riadne právne zastúpená.  

 ESĽP vo svojom rozhodnutí uviedol, že  sťažovateľka bola preukázateľne právne zastúpená A. na základe plnej moci a nikde v spise sa nenachádzal záznam, že by sťažovateľka pozbavila A. plnej moci – naopak, všetky vyjadrenia boli predložené A. v mene všetkých žalovaných. Za týchto okolností mal ESĽP za to, že ak A. konala bez udelenia plnej moci, sťažovateľka mala v prvom rade vyvodiť občianskoprávnu alebo disciplinárnu zodpovednosť voči svojej právnej zástupkyni. ESĽP sa taktiež stotožnil so závermi vlády a ústavného súdu, že mohla proti rozsudku z novembra 2005 podať dovolanie, a že bolo jej vlastnou zodpovednosťou zabezpečiť pre seba účinné právne zastúpenie. Ďalej si ESĽP všimol, že medzi sťažovateľkiným posledným kontaktom so súdom a doručením posledného dovolacieho rozsudku uplynulo viac ako šesť rokov. Počas tohto obdobia  však nevznikli žiadne pochybnosti o účinnom zastúpení A. v súdnom konaní zo strany zostávajúcich štyroch žalovaných.  Berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu a materiály, ktoré mal k dispozícii, ESĽP vyvodil záver, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne nepodložená.