Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade neprimeranej dĺžky konania

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá s odvolaním sa na uznesenie ústavného súdu tvrdila, že sťažnosť je zjavne nepodložená a že sťažovateľ sa mohol obrátiť na ústavný súd prostredníctvom novej ústavnej sťažnosti, pokiaľ sa domnieval, že sa v období po vyhlásení uznesenia ústavného súdu v konaní vyskytli prieťahy. V tejto súvislosti ESĽP poukázal na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu konanie trvalo takmer 4 roky a 3 mesiace na jednom stupni konania, pričom nebolo vydané žiadne meritórne rozhodnutie. Konštatoval, že síce kroky uskutočnené okresným súdom mohli byť relevantné pre jeho rozhodovanie, nemohli však odôvodniť celkovú dĺžku konania a poukázal na určité prieťahy, ktoré uznal aj ústavný súd, napríklad pripojenie spisu k inému konaniu na takmer 5 mesiacov alebo zmena zákonného sudcu, ktorá prispela k celkovej dĺžke konania. Čo sa týka sťažností sťažovateľa adresovaných predsedovi okresného súdu, ESĽP poukázal na to, že sťažovateľ využil toto procesné právo dvakrát a iba po jednom roku od začiatku konania, čo však samo o sebe nespôsobilo také prieťahy, ktoré by bolo možné pripísať sťažovateľovi, najmä keď mu vnútroštátne právo umožňovalo využiť takýto prostriedok. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ESĽP nestotožnil so závermi ústavného súdu a poukázal na svoju judikatúru, podľa ktorej sa od sťažovateľa nevyžaduje, aby opakovane využil prostriedok nápravy vo vzťahu k dĺžke konania, ak účinky rozhodnutia príslušného orgánu na základe prvého využitia tohto opravného prostriedku nespĺňajú kritéria aplikované ESĽP. Po preskúmaní podstaty sťažnosti ESĽP dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania bola prehnaná a nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.