Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil dva rozsudky v prípadoch neprimeranej dĺžky súdnych konaní
Týmto zároveň zástupkyňa SR pred Európskym súdom pre ľudské práva pripomína, že Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) je povinný zohľadňovať uvedené rozsudky vo svojej ďalšej rozhodovacej praxi a preukázať zmenu svojej praxe Výboru ministrov Rady Európy, ktorý dohliada nad výkonom rozsudkov.
V prípade Grešáková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 77164/12) sťažovateľka namietala, že dĺžka občianskoprávneho konania, vedeného na Okresnom súde Žilina, bola neprimerane dlhá. Namietala aj porušenie článku 13 Dohovoru, ktorý zakotvuje právo na účinný prostriedok nápravy. V prípade sťažovateľky rozhodoval o jej sťažnosti podľa článku 127 ústavy aj ústavný súd, ktorý sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu, že pred podaním sťažnosti na ústavný súd nepodala sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov s tým, že dĺžka prieťahov bola nižšia ako v prípade Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike, na ktorý sťažovateľka vo svojej sťažnosti odkazovala. Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, Európsky súd pre ľudské práva sa v rozsudku nestotožnil s právnym názorom ústavného súdu s tým, že prípad je podľa neho analogický s prípadom Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike, na ktorý poukázala sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti. V tomto ohľade odkázal na obdobné rozsudky prijaté výborom troch sudcov proti Slovenskej republike, ako napríklad Csákó, Bednár a Klinovská. Pripomenul, že v každom individuálnom prípade sa musí presvedčiť, či ochrana ľudských práv poskytnutá ústavným súdom je zlučiteľná s tou, ktorú Európsky súd pre ľudské práva poskytuje podľa Dohovoru. V prípadoch týkajúcich sa dĺžky konania bude táto podmienka zachovaná iba vtedy, keď rozhodnutie ústavného súdu umožňuje preskúmavanie konaní ako celku takým spôsobom ako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Vzhľadom k tomu, že v predmetnom prípade vláda s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu argumentovala iba rozdielnou dĺžkou prieťahov, Európsky súd pre ľudské práva mal za to, že prípad je rovnaký ako prípady uvádzané vyššie a sťažnosti na článok 6 ods. 1 a 13 Dohovoru vyhlásil za prijateľné. Po preskúmaní samotnej dĺžky napadnutého konania Európsky súd pre ľudské práva poznamenal, že bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1. S poukazom na svoje závery týkajúce sa vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru o porušení článku 13 Dohovoru s tým, že sťažovateľka nemala k dispozícii vo vzťahu k jej sťažnosti na dĺžku konania účinný prostriedok nápravy. Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 a 13 Dohovoru priznal pani Grešákovej 1 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy 600 eur z titulu náhrady trov konania.