Sťažovateľkou bola matka desiatich detí. Orgány sociálnej starostlivosti sa začali zaoberať situáciou detí z dôvodu, že sťažovateľka bola nezamestnaná, otec detí polygamný a doma sa často nezdržiaval. Z dôvodu, že rodičia detí žili v nepriaznivých materiálnych podmienkach a zanedbávali deti bola rodina rozhodnutím súdu umiestená pod dohľad orgánu sociálnej starostlivosti a nakoniec bolo sedem z ich detí na základe nariadenia úradov umiestnených do starostlivosti úradov s cieľom ich následnej adopcie, sťažovateľka bola pozbavená rodičovských práv vo vzťahu k týmto deťom a bol jej upretý akýkoľvek kontakt s nimi. V odôvodnení rozhodnutia sa spomínalo, že otec detí je sústavne neprítomný v domácnosti a sťažovateľka, ktorá nie je schopná zvládnuť úlohu matky, odmietla podstúpiť sterilizáciu. Následne bolo šesť z detí zo sťažovateľkinho domu fyzicky odnesených a umiestnených do troch rôznych inštitúcií, siedme z detí sa v tom čase nezdržiavalo v domácnosti. Vyššie súdy uvedené rozhodnutie potvrdili, v súčasnosti stále prebieha konanie o sťažovateľkinej ústavnej sťažnosti.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku vyslovil názor, že pri prijímaní opatrení, ktoré súdy vykonali s cieľom umiestniť deti sťažovateľky do starostlivosti úradov s úmyslom ich následnej adopcie, tieto nerešpektovali spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými záujmami. Európsky súd nepovažoval rozhodnutie o umiestnení detí do starostlivosti úradov za primerané sledovanému cieľu alebo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, berúc do úvahy existenciu silných citových väzieb medzi deťmi a sťažovateľkou, absenciu akéhokoľvek násilného správania a skutočnosti, že orgány sociálnej starostlivosti neriešili hmotnú núdzu sťažovateľky, matky viacerých detí, ktorá ostala takmer bez pomoci, žiadnou finančnou podporou, ktorá by sťažovateľke umožnila zabezpečiť potreby rodiny (stravu, elektrinu, tečúcu vodu) alebo zabezpečiť starostlivosť o deti tak, aby si mohla nájsť platené zamestnanie. Tiež poukázal na to, že orgány sociálnej starostlivosti s cieľom riešiť nedostatok sťažovateľkiných schopností v oblasti rodinného plánovania mohli sťažovateľke odporučiť menej invazívne metódy antikoncepcie a zdôraznil, že odmietnutie podstúpiť sterilizáciu nesmie byť dôvodom na odňatie rodičovských práv. Pokiaľ ide o zabránenie kontaktu sťažovateľky a detí, európsky súd považoval takéto opatrenie v tomto prípade za neprimerané vzhľadom na to, že tu absentovali dôvody ako napr. násilné správanie voči deťom alebo zneužívanie detí. Pokiaľ ide o rozhodovací proces, európsky súd vytkol vnútroštátnym orgánom okrem iného aj to, že v priebehu konania v tejto veci nebolo nariadené znalecké dokazovanie nezávislým psychológom a sťažovateľka nebola do konania zapojená v dostatočnej miere. Na základe uvedených záverov európsky súd rozhodol, že v tomto prípade došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a priznal sťažovateľke 15000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Európsky súd zároveň na poli článku 41 Dohovoru vyslovil, že vnútroštátne orgány by mali urýchlene prehodnotiť situáciu sťažovateľky a jej detí vo svetle predmetného rozsudku a prijať primerané opatrenia v najlepšom záujme detí.
Zástupkyňa SR pred ESĽP upozorňuje na to, že tento prípad predstavuje prelom v doterajšej praxi európskeho súdu, ktorý doposiaľ odmietal nariadiť predbežné opatrenie podľa pravidla 39 svojho rokovacieho poriadku v prípadoch týkajúcich sa odoberania detí zo starostlivosti rodičov. V tomto prípade európsky súd postupoval inak a po podaní sťažnosti oznámil žalovanej vláde predbežné opatrenie spočívajúce v povinnosti umožniť sťažovateľke kontakt s deťmi. V rozsudku bolo toto predbežné opatrenie ponechané v platnosti až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku európskeho súdu. Urýchlenej náprave vzniknutého porušenia práv napomôže pri výkone rozsudku príkaz európskeho súdu adresovaný vnútroštátnym orgánom prehodnotiť situáciu vo svetle predmetného rozsudku a prijať primerané opatrenia v najlepšom záujme detí.
