Petit Press, a.s. proti Slovenskej republike

Skutkový stav možno zhrnúť nasledovne. Proti sťažujúcej sa spoločnosti, ktorá je vydavateľstvom, bola podaná žaloba na ochranu osobnosti. V marci 2009 Okresný súd Bratislava I zaviazal sťažujúcu sa spoločnosť uverejniť ospravedlnenie za tri údaje uvedené v článku publikovanom 23. septembra 2002 v jednom z jej denníkov. Na základe odvolania Krajský súd v Bratislave rozsudkom z apríla 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola sťažujúcej sa spoločnosti uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie a zmenil prvostupňový rozsudok tak, že sťažujúcu sa spoločnosť zaviazal vložiť do textu ospravedlnenia doplnenie a zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov. Sťažujúca sa spoločnosť podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie a sťažnosť podľa článku 127 ústavy. Ústavný súd v októbri 2011 sťažnosť odmietol. Najvyšší súd uznesením z 26. júna 2013, ktoré bolo právnym zástupcom sťažujúcej sa spoločnosti doručené 22. apríla 2015, zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu. Prvostupňový rozsudok bol 28. mája 2015 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu.       

Sťažujúca sa spoločnosť sa v máji 2012 obrátila na ESĽP. Žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a práva na slobodu prejavu podľa článku 10 Dohovoru v konaní o žalobe na ochranu osobnosti a v konaní o jej ústavnej sťažnosti. Namietala, že jej ústavná sťažnosť nebola pridelená senátu ústavného súdu v súlade s príslušnými pravidlami, že odôvodnenia rozhodnutí vnútroštátnych súdov sú nedostatočné a že ich závery sú svojvoľné.

ESĽP v prvom rade konštatoval, že sťažujúca sa spoločnosť sa o rozhodnutí najvyššieho súdu z 26. júna 2013 o dovolaní a následnom rozhodnutí krajského súdu z 28. mája 2015 zmienila až vo svojom stanovisku z 28. júla 2015, aj keď podľa jej vyjadrenia bolo rozhodnutie najvyššieho súdu doručené jej právnym zástupcom 22. apríla 2015, teda zjavne pred jej stanoviskom z 28. júla 2015. Poznamenal, že podľa pravidla 47 ods. 7 rokovacieho poriadku ESĽP je sťažovateľ povinný informovať ESĽP o všetkých okolnostiach týkajúcich sa sťažnosti, že podľa článku 35 ods. 3 písm. a) Dohovoru vyhlási za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť, ak dospeje k záveru, že je zneužitím práva na individuálnu sťažnosť a že za určitých okolností môže neoznámenie relevantných nových informácií predstavovať takéto zneužitie. ESĽP však vzhľadom na iné dôvody neprijateľnosti sťažnosti nepovažoval za potrebné skúmať sťažnosť podľa článku 35 ods. 3 písm. a) Dohovoru. 

ESĽP poznamenal, že sťažnosť sa v zásade týka konania o žalobe na ochranu osobnosti a rozsudkov, ktorými bola sťažujúca sa spoločnosť zaviazaná uverejniť ospravedlnenie a zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy. Z tohto pohľadu nepovažoval konanie o ústavnej sťažnosti sťažujúcej sa spoločnosti za samostatné rozhodovanie o jej „občianskych právach a záväzkoch“. Keďže rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. júna 2013 a rozhodnutím krajského súdu z 28. mája 2015 boli rozsudky zaväzujúce uverejniť ospravedlnenie a zaplatiť náhradu majetkovej ujmy zrušené a konanie prebieha na prvom stupni, ESĽP konštatoval, že sťažnosť je predčasná. Pokiaľ ide o námietku sťažujúcej sa spoločnosti, že na základe jedného z napadnutých rozhodnutí už uverejnila ospravedlnenie, ESĽP opätovne poukázal na zrušenie dotknutých rozsudkov a možnosť požadovať náhradu škody voči štátu. Ďalej konštatoval, že námietku sťažujúcej sa spoločnosti týkajúcu sa pokračujúceho stavu právnej neistoty možno chápať ako sťažnosť na dĺžku konania a poznamenal, že táto námietka nebola podaná pred ústavným súdom. Z uvedených dôvodov ESĽP sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.