Podhradský proti SR

​Dňa 17. septembra 2015 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „európsky súd“) vyhlásil svoje rozhodnutie prijaté 25. augusta 2015 v prípade Podhradský proti Slovenskej republike, v ktorom rozhodol v prospech Slovenskej republiky.

Pán Podhradský žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 Dohovoru z dôvodu neprimeranej dĺžky a nespravodlivosti trestného konania, v ktorom si ako poškodený uplatnil svoj nárok na náhradu škody. Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť nasledovne. V máji 2001 sa sťažovateľ stal obeťou únosu. Neskôr po jeho prepustení páchateľmi sťažovateľ niekoľkokrát vypovedal na polícii, pričom si ako poškodený formálne uplatnil svoj nárok na náhradu škody 11. októbra 2001. Trestná vec bola v októbri 2008 rozdelená na dve časti, pričom v prvej časti trestného konania vedeného voči objednávateľom únosu bola podaná obžaloba, v ktorom si sťažovateľ v apríli 2008 uplatnil už konkrétny nárok na náhradu škody voči dvom obvineným osobám. V druhej časti trestného konania vedeného voči realizátorom únosu stále prebieha prípravné konanie. Okrem toho sťažovateľ v kontexte skutkových okolností podľa článku 13 Dohovoru namietal, že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy. 

Námietkou sťažovateľa o neprimeranej dĺžke trestného konania sa zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku 127 ústavy, ktorá však bola vo vzťahu k podstatnej časti konania odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd v zmysle príslušnej právnej úpravy poukázal na to, že sťažovateľ sa ako poškodený mohol domáhať ochrany na ústavnom súde až od momentu vznesenia obvinenia voči konkrétnej osobe. Preto dospel k záveru, že mal právomoc preskúmať len konanie nasledujúce po obvinení dvoch osôb v januári 2008. Následne, so zreteľom na úkony, ktoré vyšetrovateľ urobil po tomto dátume, ústavný súd dospel k záveru, že obdobie, ktoré bral do úvahy, a to 2 roky a 3 mesiace, nebolo neprimerane dlhé.

Po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu európsky súd vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. V prvom rade prihliadol na argument vlády, ktorá poukazovala na znenie príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy, že nárok na náhradu škody je náležite podaný, ak je špecifikovaná osoba žalovaného, voči ktorej bol uplatnený, dôvod uplatnenia a jeho konkrétna výška. Keďže sťažovateľ v prvotných výpovediach nešpecifikoval žiadnu konkrétnu osobu, týmto momentom bol za okolností predmetného prípadu deň, kedy bolo vznesené obvinenie vo vzťahu k dvom konkrétnym osobám. Preto európsky súd uznal, že posudzovať rozhodovanie o sťažovateľovom uplatnenom nároku na náhradu škody v trestnom konaní možno počítať až od tohto dňa. Po preskúmaní rozhodnutia ústavného súdu európsky súd zistil, že sťažovateľ sa pred ústavným súdom nesťažoval na dĺžku trestného konania v štádiu konania pred súdom, ani na celkovú dĺžku konania. Z toho dôvodu európsky súd dospel k záveru, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosti nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy v zmysle článku 35 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ ide o časť konania, ktorú preskúmal ústavný súd vo svojom rozhodnutí, európsky súd našiel v postupe vyšetrovateľa jedno ojedinelé štvormesačné obdobie nečinnosti, ale inak nezistil, že by v konaní dochádzalo k ďalším prieťahom. Za daných okolností európsky súd nenašiel dôvod odchýliť sa od prijatého záveru ústavného súdu a sťažnosť na dĺžku konania o nároku pána Podhradského na náhradu škody v trestnom konaní odmietol z dôvodu zjavnej nepodloženosti. Z rovnakého dôvodu odmietol aj zvyšné námietky sťažovateľa týkajúce sa nespravodlivosti trestného konania a neexistencie účinného prostriedku nápravy.