Štrasburg, 15. septembra 2015 – Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Javor a Javorová proti Slovenskej republike. Sťažovatelia v uvedenom prípade namietali dĺžku trestného konania podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, v ktorom mali postavenie poškodených. Trestné konanie bolo uznesením vyšetrovateľa zastavené z dôvodu, že trestný čin nebol spáchaný a teda sa skončilo bez vznesenia obvinenia voči konkrétnej osobe. Sťažovatelia sa obrátili na ústavný súd prostredníctvom ústavnej sťažnosti podľa článku 127 ústavy, v ktorej namietali dĺžku trestného konania v časti týkajúcej sa ich nároku na náhradu škody. Ústavný súd ich sťažnosť odmietol v súlade so svojou ustálenou judikatúrou z toho dôvodu, že sťažovatelia ako poškodení v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia sa nemôžu domáhať vyslovenia porušenia svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu k článku 6 ods. 1 Dohovoru. Sťažovatelia sa následne obrátili na Súd, ktorý rozhodol, že ich právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené.
Vláda odkazujúc na rozhodnutie ústavného súdu uplatnila vo vzťahu k prijateľnosti sťažnosti námietku, že až vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe je tým momentom, ktorý dáva možnosť poškodenému v trestnom konaní uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na ktorej prerokovanie bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle článku 48 ods. 2 ústavy. Nárok sťažovateľov uplatnený v trestnom konaní preto nepožíval ochranu podľa článku 6 Dohovoru. Vo svojom rozsudku Súd vo vzťahu k prijateľnosti uviedol, že v prípade ak sa Zmluvná strana rozhodne poskytnúť tretím osobám možnosť podať nárok na náhradu škody v rámci trestného konania, musia byť zároveň dodržané záruky článku 6 Dohovoru. Slovenská právny poriadok nepochybne takúto možnosť poskytuje. Súd poznamenal, že ak je takýto nárok riadne uplatnený, predstavuje prekážku uplatnenia rovnakého nároku pred všeobecnými súdmi a vyplývajú z neho ďalšie právne dôsledky. Aby bol takýto nárok považovaný za riadne uplatnený, musí byť z neho zrejmé voči komu smeruje, právny nárok a výška sumy. Podľa slovenskej legislatívy a praxe všeobecných súdov je takýto nárok od momentu uplatnenia súčasťou trestného konania bez ohľadu na to, či bolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, alebo nie. Súd preto nevidel žiaden dôvod na odchýlenie sa od svojej predchádzajúcej judikatúry, podľa ktorej sa garancie procesnej časti článku 6 Dohovoru aplikujú na nároky poškodených v trestnom konaní v Slovenskej republike, a že v tomto ohľade požívajú záruky článku 6 od momentu, kedy boli uplatnené. Preto sťažnosť vyhlásil za prijateľnú. Vo vzťahu k dĺžke konania skonštatoval, že trestné konanie trvalo neprimerane dlho a článok 6 bol preto porušený.
Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, Súd priznal sťažovateľom spoločne 5 200 EUR ako nemajetkovú ujmu a 1 000 EUR za vynaložené výdavky a náklady. Zvyšok nárokov Súd zamietol.
