Rozsudok ESĽP z 21. júla 2015 (Frisancho Perea proti Slovenskej republike)
Frisancho Perea proti Slovenskej republike
Dňa 21. júla 2015 Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok vo veci Frisancho Perea proti Slovenskej republike, týkajúci sa medzinárodného únosu dieťaťa.
Sťažovateľom bol peruánsky štátny občan žijúci v USA, ktorý sa v roku 1999 oženil so Slovenkou. Počas manželstva sa im narodili tri deti. Rodina žila v spoločnej domácnosti v USA až do júla 2010, kedy sa matka s deťmi odsťahovala a o mesiac neskôr odišla spolu s maloletými deťmi na Slovensko. Otec detí v októbri 2010 inicioval konanie o návrat podľa Dohovoru o ochrane občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haagsky dohovor). Konanie právoplatne skončilo v máji 2011, pričom súdy nariadili návrat maloletých detí do USA. Keďže matka dobrovoľne nesplnila povinnosť podľa rozhodnutia, otec inicioval konanie o výkon rozhodnutia. Okresný súd vydal exekučný príkaz, avšak ústavný súd v decembri 2011 v súvislosti s ústavnou sťažnosťou podanou matkou odložil vykonateľnosť tohto príkazu do jeho rozhodnutia vo veci. Nálezom z júna 2012 ústavný súd rozhodol o porušení práv matky, zrušil rozhodnutie, ktorým bol nariadený návrat detí do USA a vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Ústavný súd nepripustil do konania sťažovateľa, ktorý sa domáhal postavenia vedľajšieho účastníka. Konanie o návrat bolo napokon v novembri 2014 skončené z dôvodu, že matka sa medzičasom spolu s deťmi presťahovala do Maďarska a slovenské súdy stratili príslušnosť rozhodovať vo veci. Sťažovateľ medzičasom podal ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd odmietol v novembri 2013 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pán Frisancho Perea na európskom súde podľa článku 6 a 8 Dohovoru namietal, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa konania pred ústavným súdom napriek tomu, že mal na jeho výsledku právny záujem. Ďalej namietal, že mu nebolo doručené rozhodnutie ústavného súdu o odklade vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia, a že nález ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o návrate detí svojvoľne zmaril celý účel konania podľa Haagskeho dohovoru. V tejto súvislosti tiež podľa článku 13 Dohovoru namietal, že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy.
Európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ mohol v súvislosti s pochybením krajského súdu, zisteným v náleze ústavného súdu, podať žalobu o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., prípadne sa sťažovať na ďalší priebeh konania o návrat prostredníctvom novej ústavnej sťažnosti. V tejto súvislosti európsky súd poznamenal, že sťažnosť sa týka konania na ústavnom súde a dopadov tohto konania na konanie o výkon rozhodnutia a na samotné konanie o návrat. Teda sa netýka rozhodnutia krajského súdu z apríla 2011, ktoré bolo v prospech sťažovateľa, ani ďalšieho priebehu konania o návrat. Za daných okolností námietky vlády o nevyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy odmietol.
Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, európsky súd považoval za vhodné preskúmať sťažnosť podľa článku 8 Dohovoru. Pripustil, že nález ústavného súdu sledoval legitímny cieľ, ktorým bola ochrana práv a slobôd detí a ich matky. Pokiaľ však ide o požiadavku dodržania spravodlivej rovnováhy medzi súperiacimi záujmami, európsky súd zdôraznil osobitný význam procesného postavenia a ochrany sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom. V tejto súvislosti poukázal na svoje závery prijaté v rozsudku López Guió proti Slovenskej republike z 3. júna 2014, v ktorom konštatoval, že v zákone o ústavnom súde neexistoval žiaden základ na domáhanie sa postavenia vedľajšieho účastníka a podporná aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o vedľajšom účastníctve bola v praxi ústavného súdu v danom čase nepresvedčivá. O tom svedčí aj posudzovaný prípad, v ktorom sťažovateľ požiadal ústavný súd o postavenie vedľajšieho účastníka, ústavný súd však jeho žiadosti nevyhovel. Sťažovateľ v dôsledku toho nemal možnosť zasiahnuť do konania vedúceho k nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o návrate detí a hájiť svoje práva. Podľa názoru európskeho súdu, sťažovateľovi tak nebola v konaní pred ústavným súdom poskytnutá procesná ochrana, ktorá mala v jeho prípade zásadný význam. Tento nedostatok procesnej ochrany bol zároveň umocnený skutočnosťou, že sťažovateľ nemal možnosť v konaní o výkon rozhodnutia reagovať na rozhodnutie ústavného súdu o odklade vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia a aj keby takúto možnosť mal, bola by v skutočnosti bez akéhokoľvek právneho účinku. Ďalej európsky súd prihliadol aj na vyjadrenie predsedu Okresného súdu Bratislava II v inej veci medzinárodného únosu dieťaťa, z ktorého sa javí, že v konaniach o návrat existuje systematický problém, spočívajúci v prípustnosti dovolania a mimoriadneho dovolania v týchto veciach, čo môže viesť k popretiu základného účelu a podstaty konania podľa Haagskeho dohovoru. Európsky súd ďalej podotkol, že vrátenie veci všeobecným súdom ešte viac predĺžilo konanie, v dôsledku čoho počas dlhého obdobia absentovalo rozhodnutie o statuse detí. Takýto stav nemožno považovať za súladný s najlepším záujmom dieťaťa. Za daných okolností európsky súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade Slovenská republika nezabezpečila sťažovateľovi jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a konštatoval, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru.
Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, pán Frisancho Perea si uplatnil 500 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 39 887,52 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov v konaní na európskom súde a 20 000 amerických dolárov z titulu trov právneho zastupovania v USA a v Maďarsku, ako aj z titulu cestovných nákladov na Slovensko. Európsky súd mu priznal 19 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 7 500 EUR pokrývajúcu všetky náklady a výdavky.
Zástupkyňa SR pred ESĽP v tejto súvislosti poukazuje na to, že už v nadväznosti na rozsudok López Guió proti Slovenskej republike z 3. júna 2014, v ktorom európsky súd zistil podobné porušenie práv sťažovateľa, bol s účinnosťou od 1. januára 2015 zmenený zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov tak, aby bola fyzická osoba alebo právnická osobu, ktorá je alebo bola účastníkom napadnutého konania alebo konania, ktorého výsledkom bolo napadnuté rozhodnutie upovedomená o ústavnej sťažnosti prijatej na ďalšie konanie a aby mala právo vyjadriť sa k sťažnosti (pozri § 51 ods. 2).