Preskočiť na hlavný obsah

Rozsudok ESĽP z 21. júla 2015 (​Frisancho Perea proti Slovenskej republike)

​Frisancho Perea proti Slovenskej republike

​Dňa 21. júla 2015 Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok vo veci Frisancho Perea proti Slovenskej republike, týkajúci sa medzinárodného únosu dieťaťa.
Sťažovateľom bol peruánsky štátny občan žijúci v USA, ktorý sa v roku 1999 oženil so Slovenkou. Počas manželstva sa im narodili tri deti. Rodina žila v spoločnej domácnosti v USA až do júla 2010, kedy sa matka s deťmi odsťahovala a o mesiac neskôr odišla spolu s maloletými deťmi na Slovensko. Otec detí v októbri 2010 inicioval konanie o návrat podľa Dohovoru o ochrane občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haagsky dohovor). Konanie právoplatne skončilo v máji 2011, pričom súdy nariadili návrat maloletých detí do USA. Keďže matka dobrovoľne nesplnila povinnosť podľa rozhodnutia, otec inicioval konanie o výkon rozhodnutia. Okresný súd vydal exekučný príkaz, avšak ústavný súd v decembri 2011 v súvislosti s ústavnou sťažnosťou podanou matkou odložil vykonateľnosť tohto príkazu do jeho rozhodnutia vo veci. Nálezom z júna 2012 ústavný súd rozhodol o porušení práv matky, zrušil rozhodnutie, ktorým bol nariadený návrat detí do USA a vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Ústavný súd nepripustil do konania sťažovateľa, ktorý sa domáhal postavenia vedľajšieho účastníka. Konanie o návrat bolo napokon v novembri 2014 skončené z dôvodu, že matka sa medzičasom spolu s deťmi presťahovala do Maďarska a slovenské súdy stratili príslušnosť rozhodovať vo veci. Sťažovateľ medzičasom podal ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd odmietol v novembri 2013 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pán Frisancho Perea na európskom súde podľa článku 6 a 8 Dohovoru namietal, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa konania pred ústavným súdom napriek tomu, že mal na jeho výsledku právny záujem. Ďalej namietal, že mu nebolo doručené rozhodnutie ústavného súdu o odklade vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia, a že nález ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o návrate detí svojvoľne zmaril celý účel konania podľa Haagskeho dohovoru. V tejto súvislosti tiež podľa článku 13 Dohovoru namietal, že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy.
Európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ mohol v súvislosti s pochybením krajského súdu, zisteným v náleze ústavného súdu, podať žalobu o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., prípadne sa sťažovať na ďalší priebeh konania o návrat prostredníctvom novej ústavnej sťažnosti. V tejto súvislosti európsky súd poznamenal, že sťažnosť sa týka konania na ústavnom súde a dopadov tohto konania na konanie o výkon rozhodnutia a na samotné konanie o návrat. Teda sa netýka rozhodnutia krajského súdu z apríla 2011, ktoré bolo v prospech sťažovateľa, ani ďalšieho priebehu konania o návrat. Za daných okolností námietky vlády o nevyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy odmietol.
Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, európsky súd považoval za vhodné preskúmať sťažnosť podľa článku 8 Dohovoru. Pripustil, že nález ústavného súdu sledoval legitímny cieľ, ktorým bola ochrana práv a slobôd detí a ich matky. Pokiaľ však ide o požiadavku dodržania spravodlivej rovnováhy medzi súperiacimi záujmami, európsky súd zdôraznil osobitný význam procesného postavenia a ochrany sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom. V tejto súvislosti poukázal na svoje závery prijaté v rozsudku López Guió proti Slovenskej republike z 3. júna 2014, v ktorom konštatoval, že v zákone o ústavnom súde neexistoval žiaden základ na domáhanie sa postavenia vedľajšieho účastníka a podporná aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o vedľajšom účastníctve bola v praxi ústavného súdu v danom čase nepresvedčivá. O tom svedčí aj posudzovaný prípad, v ktorom sťažovateľ požiadal ústavný súd o postavenie vedľajšieho účastníka, ústavný súd však jeho žiadosti nevyhovel. Sťažovateľ v dôsledku toho nemal možnosť zasiahnuť do konania vedúceho k nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o návrate detí a hájiť svoje práva. Podľa názoru európskeho súdu, sťažovateľovi tak nebola v konaní pred ústavným súdom poskytnutá procesná ochrana, ktorá mala v jeho prípade zásadný význam. Tento nedostatok procesnej ochrany bol zároveň umocnený skutočnosťou, že sťažovateľ nemal možnosť v konaní o výkon rozhodnutia reagovať na rozhodnutie ústavného súdu o odklade vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia a aj keby takúto možnosť mal, bola by v skutočnosti bez akéhokoľvek právneho účinku. Ďalej európsky súd prihliadol aj na vyjadrenie predsedu Okresného súdu Bratislava II v inej veci medzinárodného únosu dieťaťa, z ktorého sa javí, že v konaniach o návrat existuje systematický problém, spočívajúci v prípustnosti dovolania a mimoriadneho dovolania v týchto veciach, čo môže viesť k popretiu základného účelu a podstaty konania podľa Haagskeho dohovoru. Európsky súd ďalej podotkol, že vrátenie veci všeobecným súdom ešte viac predĺžilo konanie, v dôsledku čoho počas dlhého obdobia absentovalo rozhodnutie o statuse detí. Takýto stav nemožno považovať za súladný s najlepším záujmom dieťaťa. Za daných okolností európsky súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade Slovenská republika nezabezpečila sťažovateľovi jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a konštatoval, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, pán Frisancho Perea si uplatnil 500 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 39 887,52 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov v konaní na európskom súde a 20 000 amerických dolárov z titulu trov právneho zastupovania v USA a v Maďarsku, ako aj z titulu cestovných nákladov na Slovensko. Európsky súd mu priznal 19 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 7 500 EUR pokrývajúcu všetky náklady a výdavky.
Zástupkyňa SR pred ESĽP v tejto súvislosti poukazuje na to, že už v nadväznosti na  rozsudok López Guió proti Slovenskej republike z 3. júna 2014, v ktorom európsky súd zistil podobné porušenie práv sťažovateľa, bol s účinnosťou od 1. januára 2015 zmenený zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov tak, aby bola fyzická osoba alebo právnická osobu, ktorá je alebo bola účastníkom napadnutého konania alebo konania, ktorého výsledkom bolo napadnuté rozhodnutie upovedomená o ústavnej sťažnosti prijatej na ďalšie konanie a aby mala právo vyjadriť sa k sťažnosti (pozri § 51 ods. 2).