Preskočiť na hlavný obsah
Oficiálna stránka SK

Doména gov.sk je oficiálna

Toto je oficiálna webová stránka orgánu verejnej moci Slovenskej republiky. Oficiálne stránky využívajú najmä doménu gov.sk. Odkazy na jednotlivé webové sídla orgánov verejnej moci nájdete na tomto odkaze.

Táto stránka je zabezpečená

Buďte pozorní a vždy sa uistite, že zdieľate informácie iba cez zabezpečenú webovú stránku verejnej správy SR. Zabezpečená stránka vždy začína https:// pred názvom domény webového sídla.

Slovenčina

    Rozsudok ESĽP z 21. júla 2015 (​​Čierny a Zachar proti Slovenskej republike)

    ​Čierny a Zachar proti Slovenskej republike

    ​Európsky súd pre ľudské práva 21. júla 2015 vyhlásil rozsudok v prípade Čierny a Zachar proti Slovenskej republike.

    Sťažovatelia žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdili, že v trestnom konaní proti nim, v ktorom boli obvinení a odsúdení za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, bolo porušené ich právo na spravodlivé konanie a procesné práva obhajoby.
    V tomto prípade bolo v auguste 2009 začaté trestné stíhanie pre podozrenie z nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov a v novembri 2009 bola v priestoroch, ktoré sťažovatelia využívali ako hudobné štúdio, vykonaná prehliadka a zaistené digitálne váhy, rôzne náčinie používané na konzumáciu a balenie omamných a psychotropných látok a takmer 11,724 gramov konope. Proti sťažovateľom bolo vznesené obvinenie z nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v spolupáchateľstve podľa § 20 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona, pričom za tento zločin zákon umožňoval uložiť trest odňatia slobody na štyri až desať rokov. Sťažovatelia si obhajcu nezvolili. Boli vypočutí a k spáchaniu skutku sa priznali. Neskôr si sťažovatelia zvolil obhajcu. Vo februári 2010 vyšetrovateľ sťažovateľom oznámil, že na základe skutočností zistených v priebehu vyšetrovania ohľadom spôsobu spáchania trestného činu dochádza k zmene právnej kvalifikácie skutku a tento bude posudzovaný podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto istého trestného činu, a to § 172 ods. 2 písm. c) TZ. Za tento trestný čin spáchaný za priťažujúcich okolností sa ukladá trest odňatia slobody na desať až pätnásť rokov a ako taký tento trestný čin predstavuje obzvlášť závažný zločin, čo znamená, že podľa § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je nutné zastupovanie obvineného obhajcom. V máji 2010 bola na sťažovateľov podaná obžaloba pre trestný čin spáchaný za priťažujúcich okolností. Dňa 7. decembra 2010 Okresný súd Martin uznal sťažovateľov za vinných a odsúdil ich na trest odňatia slobody v trvaní šesť rokov a osem mesiacov. Rozsudkom z 9. marca 2011 Krajský súd v Žiline zrušil rozsudok zo 7. decembra 2010, doplnil skutkové zistenia okresného súdu ohľadom správania sa sťažovateľov, ktoré bolo základom trestného činu, uznal ich za vinných a odsúdil ich na trest odňatia slobody v trvaní desiatich rokov. Dňa 10. novembra 2011 najvyšší súd odmietol dovolania sťažovateľov. Sťažovatelia sa obrátili na ústavný súd, ten však ich sťažnosti odmietol.
    Sťažovatelia v sťažnosti podanej ESĽP namietali, že nebol dôvod na počiatočnú právnu klasifikáciu skutku podľa základnej skutkovej podstaty ako zločinu, vo vzťahu ku ktorému nebola povinná obhajoba advokátom a neskoršiu zmenu právnej kvalifikácie na obzvlášť závažný zločin, pri ktorom platí inštitút povinnej obhajoby. Týmto spôsobom boli podľa svojho názoru pozbavení práva na primeranú prípravu a účinné vedenie svojej obhajoby. Tvrdili, že v počiatočných štádiách konania neboli dostatočne poučení o svojich procesných právach. Tiež argumentovali, že boli svojvoľne odsúdení.
    ESĽP vo svojom rozsudku podotkol, že sťažovatelia sa už v prvých výpovediach priznali ku skutku spôsobom, ktorý naznačoval možnú klasifikáciu obvinenia podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty a táto kvalifikácia bola zaznačená aj v zápisniciach z ich prvých výpovedí. Poukázal však na to, že nie je v jeho právomoci rozhodnúť o tom, aká právna kvalifikácia skutku mala byť v prípade sťažovateľov použitá, ale jeho úlohou je posúdiť dodržanie práva na obhajobu. V tomto ohľade zdôraznil, že sťažovatelia sa v počiatočnom štádiu konania vzdali svojho práva na obhajcu. Urobili tak v situácii, keď boli obvinení podľa základnej skutkovej podstaty a boli o svojich procesných právach poučení bez ďalšieho vysvetlenia na predtlačených formulároch zápisníc z výsluchov. V tom čase však už jednoznačne existovala možnosť, že neskôr môže dôjsť k zmene právnej kvalifikácie skutku, ktorá bude mať významný vplyv na možnú trestnú sadzbu. Sťažovatelia však o týchto skutočnostiach poučení neboli. Vzdanie sa práva na obhajcu zo strany sťažovateľov teda nesprevádzali záruky zodpovedajúce významu tohto úkonu a tento nedostatok nebol napravený ani v neskoršom priebehu trestného konania. Krajský súd síce vylúčil spomedzi dôkazov výpovede sťažovateľov, urobené v postavení podozrivých, tieto výpovede však podľa ESĽP mali vplyv aj na neskoršie výpovede uskutočnené rovnako bez prítomnosti obhajcu, ktoré boli v konaní proti sťažovateľom použité. ESĽP v tejto súvislosti nepokladal za rozhodujúcu skutočnosť, na ktorú poukazovala vláda, že sťažovatelia svoje priznania potvrdili aj neskôr v prítomnosti obhajcu. ESĽP dospel k záveru, že v trestnom konaní nebolo dodržané právo sťažovateľov na pomoc obhajcu od samého počiatku policajného vypočúvania a tento nedostatok nebol napravený ani v neskoršom priebehu konania. Tieto skutočnosti v spojení s použitím doznávajúcich výpovedí sťažovateľov z prípravného konania v konaní pred súdom boli podľa názoru ESĽP dostatočné na prijatie záveru o porušení článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru.
    Sťažovatelia si neuplatnili nárok na náhradu škody a uviedli, že ich cieľom je dosiahnuť obnovu trestného konania a spravodlivé prejednanie obvinení proti nim. ESĽP poukázal v tejto súvislosti na to, že slovenský právny poriadok umožňuje sťažovateľom na základe rozsudku ESĽP podať návrh na obnovu trestného konania, čo bude pre nich predstavovať najvhodnejšiu formu nápravy. Priznal im náhradu nákladov a výdavkov vynaložených na konanie, konkrétne 284,08 EUR každému z nich.