Rozsudok ESĽP z 21. júla 2015 (​​Čierny a Zachar proti Slovenskej republike)

Sťažovatelia žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdili, že v trestnom konaní proti nim, v ktorom boli obvinení a odsúdení za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, bolo porušené ich právo na spravodlivé konanie a procesné práva obhajoby.

V tomto prípade bolo v auguste 2009 začaté trestné stíhanie pre podozrenie z nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov a v novembri 2009 bola v priestoroch, ktoré sťažovatelia využívali ako hudobné štúdio, vykonaná prehliadka a zaistené digitálne váhy, rôzne náčinie používané na konzumáciu a balenie omamných a psychotropných látok a takmer 11,724 gramov konope. Proti sťažovateľom bolo vznesené obvinenie z nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v spolupáchateľstve podľa § 20 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona, pričom za tento zločin zákon umožňoval uložiť trest odňatia slobody na štyri až desať rokov. Sťažovatelia si obhajcu nezvolili. Boli vypočutí a k spáchaniu skutku sa priznali. Neskôr si sťažovatelia zvolil obhajcu. Vo februári 2010 vyšetrovateľ sťažovateľom oznámil, že na základe skutočností zistených v priebehu vyšetrovania ohľadom spôsobu spáchania trestného činu dochádza k zmene právnej kvalifikácie skutku a tento bude posudzovaný podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto istého trestného činu, a to § 172 ods. 2 písm. c) TZ. Za tento trestný čin spáchaný za priťažujúcich okolností sa ukladá trest odňatia slobody na desať až pätnásť rokov a ako taký tento trestný čin predstavuje obzvlášť závažný zločin, čo znamená, že podľa § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je nutné zastupovanie obvineného obhajcom. V máji 2010 bola na sťažovateľov podaná obžaloba pre trestný čin spáchaný za priťažujúcich okolností. Dňa 7. decembra 2010 Okresný súd Martin uznal sťažovateľov za vinných a odsúdil ich na trest odňatia slobody v trvaní šesť rokov a osem mesiacov. Rozsudkom z 9. marca 2011 Krajský súd v Žiline zrušil rozsudok zo 7. decembra 2010, doplnil skutkové zistenia okresného súdu ohľadom správania sa sťažovateľov, ktoré bolo základom trestného činu, uznal ich za vinných a odsúdil ich na trest odňatia slobody v trvaní desiatich rokov. Dňa 10. novembra 2011 najvyšší súd odmietol dovolania sťažovateľov. Sťažovatelia sa obrátili na ústavný súd, ten však ich sťažnosti odmietol.

Sťažovatelia v sťažnosti podanej ESĽP namietali, že nebol dôvod na počiatočnú právnu klasifikáciu skutku podľa základnej skutkovej podstaty ako zločinu, vo vzťahu ku ktorému nebola povinná obhajoba advokátom a neskoršiu zmenu právnej kvalifikácie na obzvlášť závažný zločin, pri ktorom platí inštitút povinnej obhajoby. Týmto spôsobom boli podľa svojho názoru pozbavení práva na primeranú prípravu a účinné vedenie svojej obhajoby. Tvrdili, že v počiatočných štádiách konania neboli dostatočne poučení o svojich procesných právach. Tiež argumentovali, že boli svojvoľne odsúdení.

ESĽP vo svojom rozsudku podotkol, že sťažovatelia sa už v prvých výpovediach priznali ku skutku spôsobom, ktorý naznačoval možnú klasifikáciu obvinenia podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty a táto kvalifikácia bola zaznačená aj v zápisniciach z ich prvých výpovedí. Poukázal však na to, že nie je v jeho právomoci rozhodnúť o tom, aká právna kvalifikácia skutku mala byť v prípade sťažovateľov použitá, ale jeho úlohou je posúdiť dodržanie práva na obhajobu. V tomto ohľade zdôraznil, že sťažovatelia sa v počiatočnom štádiu konania vzdali svojho práva na obhajcu. Urobili tak v situácii, keď boli obvinení podľa základnej skutkovej podstaty a boli o svojich procesných právach poučení bez ďalšieho vysvetlenia na predtlačených formulároch zápisníc z výsluchov. V tom čase však už jednoznačne existovala možnosť, že neskôr môže dôjsť k zmene právnej kvalifikácie skutku, ktorá bude mať významný vplyv na možnú trestnú sadzbu. Sťažovatelia však o týchto skutočnostiach poučení neboli. Vzdanie sa práva na obhajcu zo strany sťažovateľov teda nesprevádzali záruky zodpovedajúce významu tohto úkonu a tento nedostatok nebol napravený ani v neskoršom priebehu trestného konania. Krajský súd síce vylúčil spomedzi dôkazov výpovede sťažovateľov, urobené v postavení podozrivých, tieto výpovede však podľa ESĽP mali vplyv aj na neskoršie výpovede uskutočnené rovnako bez prítomnosti obhajcu, ktoré boli v konaní proti sťažovateľom použité. ESĽP v tejto súvislosti nepokladal za rozhodujúcu skutočnosť, na ktorú poukazovala vláda, že sťažovatelia svoje priznania potvrdili aj neskôr v prítomnosti obhajcu. ESĽP dospel k záveru, že v trestnom konaní nebolo dodržané právo sťažovateľov na pomoc obhajcu od samého počiatku policajného vypočúvania a tento nedostatok nebol napravený ani v neskoršom priebehu konania. Tieto skutočnosti v spojení s použitím doznávajúcich výpovedí sťažovateľov z prípravného konania v konaní pred súdom boli podľa názoru ESĽP dostatočné na prijatie záveru o porušení článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru.