Maslák a ďalší proti SR
rozsudok ESĽP zo 16. júla 2015
Dňa 16. júla 2015 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „európsky súd“) vyhlásil rozsudok v prípade Maslák a ďalší proti Slovenskej republike.
Sťažovatelia, pán Miroslav Maslák, Tomáš Ďuriš a Vladimír Haviar, podľa článku 5 ods. 4 a 5 Dohovoru namietali, že o ich žiadosti o prepustenie z väzby z 2. a 10. mája a decembra 2010 (doplnenej v januári 2011) a o ich sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby zo 4. apríla 2011, nebolo urýchlene rozhodnuté, a že im bolo odopreté vymožiteľné právo na odškodnenie za väzbu v tomto ohľade.
Prípadom sťažovateľov sa niekoľkokrát zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku 127 ústavy, ten však nezistil porušenie práv sťažovateľov v napadnutých konaniach o väzbe a všetky ich ústavné sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti európsky súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá s odkazom na rozhodnutia ústavného súdu tvrdila, že námietky o porušení práv sťažovateľov podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru vo vzťahu ku jednotlivým konaniam o väzbe sú zjavne nepodložené. Vo vzťahu k podstate sťažnosti európsky súd poznamenal, že posudzované obdobia rozhodovania vnútroštátnych súdov o väzbe trvali 48 dní, 83 dní, 40 dní (vo vzťahu k prvému sťažovateľovi) a 30 dní (vo vzťahu k druhému a tretiemu sťažovateľovi) na dvoch stupňoch konania a napokon 212 dní na jednom stupni a pred ústavným súdom, pričom ani v jednom prípade európsky súd nezistil, že by išlo o vec osobitnej zložitosti. Hoci na jednej strane prihliadol na argument vlády, že k určitým prieťahom v jednom z napadnutých konaní prispeli aj samotní sťažovatelia, na druhej strane súdom vytkol, že pri jednej príležitosti došlo k prieťahom pri predkladaní nekompletného spisu odvolaciemu súdu, ako aj, že trvalo takmer mesiac, kým bolo rozhodnuté na druhom stupni o sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu o nevylúčení v nadväznosti na uplatnenú námietku zaujatosti a kým bolo toto rozhodnutie doručené prvému sťažovateľovi. Následne s poukazom na svoju judikatúru dospel k záveru, že došlo k porušeniu práv sťažovateľov podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru z dôvodu nedodržania požiadavky urýchlenosti vo všetkých štyroch napadnutých konaniach. Okrem toho európsky súd konštatoval aj porušenie článku 5 ods. 5 Dohovoru, keď dospel k záveru, že sťažovatelia nemali k dispozícii vo vzťahu k zistenému porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru vymožiteľné právo na odškodnenie.
Za zistené porušenie článku 5 ods. 4 a 5 Dohovoru európsky súd priznal každému zo sťažovateľov náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6 500 eur a 1 500 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.