Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Harabin proti Slovenskej republike z 2. júna 2015
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zverejnil 26. júna 2015 rozhodnutie prijaté 2. júna 2015 v prípade Harabin proti Slovenskej republike.
Sťažovateľ – bývalý predseda najvyššieho súdu bol v disciplinárnom konaní vedenom ústavným súdom uznaný vinným z disciplinárneho previnenia. Sťažovateľ v tejto súvislosti uspel so sťažnosťou na ESĽP, ktorý rozsudkom z 20. novembra 2012 rozhodol o porušení jeho práva na nestranný súd. V rozsudku uviedol, že najvhodnejším spôsobom nápravy porušenia práv v prípadoch ako je sťažovateľov by bolo obnovenie konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ vo februári 2013 podal na základe tohto rozsudku návrh na obnovu konania, ústavný súd však jeho návrh zamietol.
V súčasnom prípade sa sťažovateľ sťažoval na porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkami 1 a 46 tohto Dohovoru a tvrdil, že zamietnutie jeho návrhu na obnovu konania bolo svojvoľné a znamenalo porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Nevykonaním rozsudku ESĽP z 20. novembra 2012 došlo podľa neho k opakovanému porušeniu jeho práv.
ESĽP o uvedenej sťažnosti rozhodol v súlade so svojim rokovacím poriadkom bez toho, aby ju oznámil dotknutému štátu. Vo svojom rozhodnutí v prvom rade konštatoval, že výkon jeho rozsudku z 20. novembra 2012 stále prebieha a že v jeho priebehu došlo k legislatívnej zmene. Poukázal na to, že v priebehu výkonu rozsudku vláda prostredníctvom zástupkyne SR pred ESĽP informovala Výbor ministrov Rady Európy o tom, že 4. júna 2014 bola prijatá novela ústavy, ktorá s účinnosťou od 1. septembra 2014 zaviedla možnosť obnovy konania pred ústavným súdom na základe rozsudku ESĽP. Sťažovateľ tento prostriedok nápravy nevyužil z dôvodu, že podľa jeho názoru je legislatívny text nejasný, pokiaľ ide o plynutie lehoty na podanie návrhu v jeho prípade. ESĽP zdôraznil deľbu právomocí medzi ním a Výborom ministrov Rady Európy, ktorý dohliada nad výkonom rozsudkov ESĽP. Uviedol, že nemá právomoc posudzovať, či zmluvné štáty Dohovoru splnili svoje záväzky vyplývajúce z jeho rozsudkov, keďže táto právomoc je zverená Výboru ministrov Rady Európy. Pripomenul, že úloha Výboru ministrov Rady Európy v tomto ohľade neznamená, že by opatrenia prijaté zodpovedným štátom s cieľom nápravy zisteného porušenia Dohovoru nemohli vyvolať novú otázku, o ktorej nebolo pôvodným rozsudkom rozhodnuté a ktorá by sama osebe tvorila predmet novej sťažnosti, o ktorej by ESĽP mohol rozhodnúť (pozri http://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=1802 ). Pokiaľ ide o tento prípad, ESĽP však uviedol, že v konaní o sťažovateľovom návrhu na obnovu konania pred ústavným súdom bola posudzovaná len otázka povolenia obnovy pôvodného konania a dôvodom pre zamietnutie návrhu bol nedostatočný právny základ pre povolenie obnovy. Toto konanie preto nemožno považovať za konanie, ktorého predmetom by bolo opätovné preskúmanie disciplinárneho návrhu, teda „občianske práva a záväzky“ sťažovateľa a z tohto titulu by požívalo záruky článku 6 ods. 1 Dohovoru. Z uvedených dôvodov ESĽP konštatoval, že sťažnosť ratione materiae nespadá do jeho právomoci a ako celok ju vyhlásil za neprijateľnú.
V súvislosti s týmto prípadom zástupkyňa SR pred ESĽP víta legislatívnu zmenu, ktorá umožnila sťažovateľovi podať návrh na obnovu konania pred ústavným súdom a tak vytvorila predpoklady na to, aby štát splnil svoje záväzky vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Dohovoru. Prípad stále sleduje Výbor ministrov Rady Európy, ktorý dohliada nad výkonom rozsudkov ESĽP a vyhodnocuje dostatočnosť všeobecných a individuálnych opatrení prijatých zmluvnými štátmi za účelom výkonu rozsudkov ESĽP.