Preskočiť na hlavný obsah

Kovárová proti Slovenskej republike

​Dňa 23. júna 2015 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „európsky súd“) rozsudok v prípade Kovárová proti Slovenskej republike. Pani Kovárová sa sťažovala na porušenie  článku 6 ods. 1 Dohovoru a namietala, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov o jej občianskoprávnom nároku boli svojvoľné a že ústavný súd porušil jej právo na prístup k súdu, keď odmietol jej ústavnú sťažnosť vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu ako oneskorenú. Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť nasledovne. Sťažovateľka podala žalobu proti spoločenstvu vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorou sa domáhala určenia, že zhromaždenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov konané 24. apríla 2007 a na ňom prijaté uznesenia sú neplatné. V priebehu konania žalované spoločenstvo zaniklo. Okresný súd v marci 2008 konanie zastavil z dôvodu, že odporca zanikol bez právneho nástupcu. Sťažovateľka sa odvolala tvrdiac, že okresný súd nebol oprávnený konanie zastaviť, pretože odporca mal podľa jej názoru právneho nástupcu (nového správcu domu). Opierala sa tiež o skutočnosť, že pred okresným súdom prebiehalo súvisiace konanie, v ktorom sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu, konkrétne otázka platnosti uznesenia o zrušení odporcu. Krajský súd v máji 2008 rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Sťažovateľka podala dovolanie v ktorom namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd v máji 2009 dovolanie odmietol ako neprípustné. V auguste 2009 sťažovateľka podala sťažnosť na ústavný súd podľa článku 127 ústavy. Ústavný súd v decembri 2009 ústavnú sťažnosť odmietol. Vo vzťahu k námietkam proti rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd sťažnosť odmietol ako oneskorenú, pretože ju sťažovateľka nepodala v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia krajského súdu. Časť sťažnosti namierenú proti uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pričom konštatoval, že právny názor najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený. 
Európsky súd rozsudkom z 23. júna 2015 vyhlásil sťažnosť za prijateľnú. Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, európsky súd poukázal na svoje predchádzajúce rozsudky proti Slovenskej republike, v ktorých konštatoval porušenie práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v prípadoch, keď vo veci, ktorá bola predmetom dovolania, ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako predčasnú a následnú ústavnú sťažnosť podanú po odmietnutí dovolania odmietol  ako oneskorenú. Porušenie tohto práva konštatoval tiež v prípadoch, keď bola jediná ústavná sťažnosť podaná po odmietnutí dovolania a ústavný súd odmietol jej časť smerujúcu proti odvolaciemu súdu ako oneskorenú a preskúmanie sťažnosti obmedzil na rozhodnutie o dovolaní. Pokiaľ ide o prípad sťažovateľky, európsky súd poznamenal, že táto svoje námietky vzniesla v odvolaní, dovolaní, ako aj v ústavnej sťažnosti. Odvolací súd argumenty sťažovateľky odmietol bez uvedenia konkrétnych dôvodov. Argument sťažovateľky, že konanie nemalo byť zastavené, pretože odporca mal právneho nástupcu, nebol preskúmaný ani najvyšším súdom, ani ústavným súdom. Sťažovateľka ďalej argumentovala, že konanie malo byť prerušené do skončenia iného konania, v ktorom sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu. Európsky súd konštatoval, že najvyšší súd neposudzoval tento argument ako taký, ale iba z pohľadu prípustnosti jej dovolania. Preskúmavanie rozhodnutia najvyššieho súdu ústavným súdom sa tiež obmedzilo na túto procesnú otázku. Európsky súd zobral na vedomie záver ústavného súdu, že v závislosti od výsledku konania, ktorého predmetom je otázka platnosti zrušenia odporcu, sťažovateľka môže podať návrh na obnovu dotknutého konania, i keď rozhodnutím o neplatnosti zrušenia odporcu nemôže dôjsť automaticky k jeho vzniku. Európsky súd však považoval preskúmanie sťažovateľkinho druhého argumentu ústavným súdom za nepresvedčivé a okrajové. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s odkazom na svoj rozsudok v prípade Franek proti Slovenskej republike európsky súd dospel k záveru, že odmietnutím časti ústavnej sťažnosti týkajúcej sa rozhodnutia odvolacieho súdu ústavný súd zabránil sťažovateľke uplatniť svoje právo a účinne využiť prostriedok nápravy podľa článku 127 ústavy vo vzťahu k podstatnej časti prípadu. V dôsledku toho rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.      
Európsky súd konštatoval, že výrok o porušení článku 6 ods. 1 Dohovoru predstavuje sám o sebe dostatočné spravodlivé zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu. Ako náhradu nákladov a výdavkov priznal sťažovateľke 500 eur.