Petrov proti Slovenskej republike

​Dňa 2. decembra 2014 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „európsky súd“) vyhlásil rozsudok v prípade Petrov proti Slovenskej republike.

Pán Petrov žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 Dohovoru v trestnom konaní vedenom proti nemu. Konkrétne podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru namietal, že v období od 5. novembra do 8. novembra 2010 bol nezákonne držaný vo väzbe, nakoľko jeho väzba sa v tomto období neopierala o rozhodnutie súdu. Ďalej podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru namietal, že neexistovali relevantné a dostatočné dôvody, ktoré by ďalej odôvodňovali jeho väzbu v konaní vedúcom k rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z marca 2011. Napokon podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru namietal, že vnútroštátne súdy nerozhodli urýchlene o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby z apríla 2010 a z augusta 2010, ako aj, že nebol vypočutý krajským súdom pred vyhlásením jeho rozhodnutia v marci 2011.

Individuálnymi námietkami sťažovateľa sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý dvomi nálezmi rozhodol, že došlo k porušeniu práv sťažovateľa vo vzťahu k vybraným námietkam. Najskôr prvým nálezom z decembra 2010 konštatoval, že Okresný súd Nitra nerozhodol urýchlene o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z apríla 2010, čím postupoval v rozpore s článkom 5 ods. 4 Dohovoru. Za zistené porušenie ústavný súd priznal sťažovateľovi 1 000 EUR ako odškodnenie z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. V druhom náleze zo septembra 2011 ústavný súd konštatoval porušenie práv sťažovateľa podľa článku 5 ods. 1 a 4 Dohovoru z dôvodu absencie rozhodnutia o väzbe v období od 5. do 8. novembra 2010. Za toto zistené porušenie ústavný súd priznal sťažovateľovi len náhradu trov konania, keď dospel k záveru, že konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.  

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti európsky súd sa čiastočne stotožnil s argumentáciou vlády, ktorá s poukazom na prvý nález ústavného súdu tvrdila, že sťažovateľ stratil status poškodenej osoby vo vzťahu k jeho žiadosti o prepustenie z väzby z apríla 2010. V tejto súvislosti európsky súd považoval priznané odškodnenie vo výške 1 000 EUR za dostatočné. Na druhej strane sa však nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá s odkazom na druhý nález ústavného súdu tvrdila, že za okolností prípadu bolo dostatočné zadosťučinenie pre sťažovateľa aj samotné konštatovanie porušenia práva. V tejto súvislosti európsky súd poznamenal, že vzhľadom na nepriznanie žiadneho odškodnenia vo vzťahu k absencii rozhodnutia o väzbe v inkriminovanom období, sťažovateľa možno aj naďalej považovať za poškodenú osobu. Európsky súd ďalej nezohľadnil ani námietku vlády v tomto ohľade, že sťažovateľ sa mohol domáhať prípadnej náhrady nemajetkovej ujmy prostredníctvom žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, európsky súd s poukazom na prijatý nález ústavného súdu následne konštatoval porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru. Okrem toho konštatoval aj porušenie článku 5 ods. 3 Dohovoru z dôvodu, že vnútroštátne súdy neuviedli vo svojich rozhodnutiach dostatočné a relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali ďalšiu väzbu sťažovateľa v napadnutom konaní. V tejto súvislosti vnútroštátnym súdom vytkol, že sa odvolávali na závažnosť činu a hroziaci trest, čo nemožno považovať za dostatočné odôvodnenie väzobného dôvodu spočívajúceho v obave z úteku. Okrem toho krajský súd sa vôbec nezaoberal konkrétnym argumentom sťažovateľa vzneseným v jeho sťažnosti. Na druhej strane európsky súd konštatoval neporušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru, keď nepovažoval za potrebné osobné vypočutie sťažovateľa v konaní pred krajským súdom. V tejto súvislosti prihliadol na relevantnú právnu úpravu a vnútroštátnu prax v Slovenskej republike, ako aj na skutočnosť, že okresný súd vypočul sťažovateľa na prvom stupni, že sťažovateľ vzniesol v následnej sťažnosti v podstate rovnaké argumenty ako vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby, pričom uplynul relatívne krátky čas medzi jeho jednotlivými podaniami. Tiež zohľadnil, že rozhodnutie sa netýkalo zmeny väzobných dôvodov, a že bola dodržaná rovnosť zbraní medzi stranami. Napokon námietku týkajúcu sa absencie urýchleného rozhodnutia o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z augusta 2010 odmietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy.

Za zistené porušenie článku 5 ods.  ods. 1 a 3 Dohovoru európsky súd priznal pánovi Petrovovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 eur. Okrem toho mu priznal 2 000 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Nárok na náhradu majetkovej škody odmietol z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou.