Prípady Mráz a ďalší a Borovská a Forrai proti SR

Ide o prípady Mráz a ďalší proti Slovenskej republike a Borovská a Forrai proti Slovenskej republike. Oba prípady spája rovnaký skutkový stav: týkajú sa pozemkov v Košiciach, ktoré boli v 80-tych rokoch vyvlastnené za účelom výstavby tenisového areálu. Sťažovatelia, ktorí sú všetci právnymi nástupcami pôvodných vlastníkov, podali začiatkom 90-tych rokov proti mestu Košice a súkromnému prevádzkovateľovi športoviska žaloby, ktorými si uplatnili svoje práva k pozemkom pod športovým areálom a žiadali o úpravu ich vzťahov s odporcami. Ich žaloby boli zamietnuté súdmi prvého (v roku 2009 v prvom, resp. 2008 v druhom prípade) aj druhého stupňa (v roku 2010) na základe rôznych dôvodov. Sťažovatelia sa následne obrátili na Ústavný súd Slovenskej republiky, kde namietali odlišnú súdnu prax. Poukazovali na rozsudky o žalobách vlastníkov iných pozemkov pod tým istým areálom, ktoré mali rovnaký skutkový i právny základ, ale iný záver. Ústavný súd ich sťažnosti v roku 2010, resp. 2011, ako zjavne neopodstatnené odmietol a argumenty o nesúlade súdnej praxe ponechal bez komentára. O rok neskôr, v roku 2012, v nesúvisiacom prípade viažucom sa ale tiež k pozemku pod tým istým areálom, však už ústavný súd problém nesúrodej súdnej praxe v danej oblasti opísal a odsúdil a v dôsledku toho konštatoval porušenie základných práv sťažovateľov.

Sťažovatelia v konaní pred ESĽP poukazovali na to, že majitelia pozemkov pod rôznymi časťami toho istého športového areálu, teda osoby v tej istej skutkovej i právnej situácii, majúce navyše rovnakých právnych zástupcov a teda i rovnaké podania na súd, sa domohli vo vnútroštátnych konaniach, prebiehajúcich približne v rovnakom období, troch rôznych typov súdnych verdiktov. Namietali, že rozhodnutia súdov v ich prípade boli svojvoľné a tým bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie. ESĽP im svojimi rozsudkami dal v tomto smere za pravdu. Rozdielnosť súdnej praxe považoval za „hlbokú a dlhotrvajúcu“. Nález ústavného súdu z roku 2012 podľa neho odhalil zásadné rozpory v základnej právnej otázke na najvyššej úrovni slovenského súdnictva, čo bolo o to závažnejšie, že sa týkali podstatnej právnej úpravy transformácie právneho a ústavného systému štátu, ktorá platila viac ako dve desaťročia, a to systému úpravy vlastníckych vzťahov k majetku vyvlastneného alebo bez právneho titulu užívaného socialistickým štátom a jeho organizáciami. ESĽP konštatoval, že aj snaha o využitie zjednocovacieho mechanizmu bola márna.

Vážnosť situácie podľa názoru ESĽP navyše zvyšovala skutočnosť, že dané konania trvali takmer šestnásť rokov a týkali sa rovnakého skutkového a právneho problému obmedzenej skupiny osôb. Konštatoval, že takýto výkon súdnictva zásadne ohrozuje dôveru verejnosti v súdny systém. Dospel preto k záveru, že takýto stav právnej neistoty je v rozpore so zárukami, ktoré vyplývajú z práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.