Rozhodnutie ESĽP v prípade Keszely proti SR

​Bratislava 24. apríla 2014 ¬– Dňa 14. októbra 2014 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozsudok v prípade Keszely proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ, Vojtech Keszely, pred ESĽP namietal podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) porušenie svojho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o nároku na náhradu škody. Konanie sa začalo v roku 1994, kedy sťažovateľ podal na vtedajšom Obvodnom súde Bratislava I. žalobu proti jeho zmluvnej banke; vec bola následne postúpená Krajskému súdu v Bratislave a konanie prebiehalo opakovane aj pred Najvyšším súdom SR, ktorý v júni 2014 vo veci rozhodol. Počas trvania konania sťažovateľ namietal jeho neprimeranú dĺžku trikrát na Ústavnom súde SR, z toho dvakrát úspešne. V roku 2003 mu Ústavný súd SR priznal finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a v roku 2005 vo výške 20 000 Sk. V oboch rozhodnutiach nariadil Ústavný súd SR Krajskému súdu v Bratislave konať bez zbytočných prieťahov. Domnieval sa, že prípad nie je skutkovo ani právne zložitý a preto považoval dĺžku konania za celkom zrejme neprimeranú. Sťažovateľ sa následne, v roku 2005, obrátil so sťažnosťou na prieťahy v konaní aj na ESĽP. Vzhľadom na predchádzajúce nálezy Ústavného súdu SR konštatujúce prieťahy v konaní a vzhľadom na ustálenú judikatúru ESĽP, ktorý v porovnateľných prípadoch vyžaduje vyššie sumy finančného zadosťučinenia ako tie, ktoré priznal sťažovateľovi Ústavný súd SR, uzatvorila vláda SR so sťažovateľom v roku 2007 zmier a vyplatila mu sumu primeranej náhrady, ktorej výšku (2 300 EUR) navrhol ESĽP.

V roku 2012 sa sťažovateľ opäť obrátil na ESĽP so sťažnosťou na prieťahy v danom konaní, pričom tento krát požiadal o vyhlásenie rozsudku a ESĽP mu vyhovel. V rozsudku zo 14. októbra 2014 ESĽP konštatoval, že od uzatvorenia zmieru ubehlo ďalších sedem rokov. Mal za to, že toto obdobie nezodpovedá požiadavke na primeranú dĺžku súdneho konania a rozhodol o porušení článku 6 ods. 1 Dohovoru. Sťažovateľovi priznal ako odškodnenie 3 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 300 eur ako náhradu trov konania a výdavkov.