Rozsudok ESĽP v prípade Ďurďovič a Trančíková proti SR

​Bratislava 7. októbra 2014 ¬– Sťažovatelia žalovali Slovenskú republiku najmä pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne práva na spravodlivé súdne konanie. Sťažovatelia v roku 1997 podali žalobu o určenie, že nehnuteľný majetok je v ich bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, a teda nemá byť zahrnutý do konkurznej podstaty. V roku 2006 Okresný súd Stará Ľubovňa žalobu zamietol a v roku 2008 Krajský súd v Prešove potvrdil prvostupňový rozsudok. Sťažovatelia podali dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky v novembri 2009 odmietol pre neprípustnosť. V marci 2010 sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť. V septembri 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť odmietol z dôvodu, že vo vzťahu k rozhodnutiam a postupu okresného súdu a krajského súdu už nemal právomoc konať a v postupe najvyššieho súdu nezistil žiadnu svojvoľnosť.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku poukázal na rozhodovaciu prax ústavného súdu vo vzťahu k prijateľnosti sťažností na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, v dôsledku ktorej boli sťažovatelia nútení súbežne s ústavnou sťažnosťou podať aj dovolanie ako účinný prostriedok nápravy, avšak po odmietnutí ich dovolania bola ústavná sťažnosť voči postupu nižších súdov odmietaná ako podaná oneskorene. Vláda poukázala na to, že ústavný súd sa napokon ustálil na právnom názore, že v takom prípade má byť ústavná sťažnosť odmietnutá ako predčasne podaná, keďže ešte prebieha dovolacie konanie, avšak sťažovateľom ostáva pre účely podania novej ústavnej sťažnosti zachovaná lehota na jej podanie voči postupu prvostupňového aj odvolacieho súdu aj v prípade, ak bude dovolanie odmietnuté pre neprípustnosť. Tvrdila však, že v prípade pána Ďurďoviča a pani Trančíkovej bola situácia odlišná, keďže ústavnú sťažnosť podali až po tom, ako najvyšší súd ich dovolanie odmietol, a teda im nemohla byť zachovaná lehota na podanie sťažnosti aj voči postupu nižších súdov. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že už v nedávnom rozsudku v prípade Franek proti Slovenskej republike uviedol, že z hľadiska práva na prístup k súdu považuje za najvhodnejší taký prístup, aký sa objavil aj v niektorých ojedinelých rozhodnutiach ústavného súdu a ktorý spočíval v posúdení konania pred všeobecnými súdmi ako jedného celku a počítania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti až od rozhodnutia najvyššieho súdu. Osobitne by bol takýto prístup vhodný v prípadoch, ako je tento, keď dovolateľ uvádza také argumenty, ktoré Občiansky súdny poriadok zaraďuje medzi dovolacie dôvody a prípustnosť dovolania za osobitných okolností prípadu závisí od posúdenia najvyšším súdom. Európsky súd pre ľudské práva ďalej uviedol, že ústavný súd svojim postupom v tomto prípade vylúčil preskúmanie tých tvrdení sťažovateľov, ktoré sa týkali údajného nespravodlivého posúdenia veci prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôsledku toho došlo k porušeniu práva sťažovateľov na prístup k súdu, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovatelia nepredložili Európskemu súdu pre ľudské práva svoje nároky, súd preto žiadne odškodnenie nepriznal.