Preskočiť na hlavný obsah
Oficiálna stránka SK

Doména gov.sk je oficiálna

Toto je oficiálna webová stránka orgánu verejnej moci Slovenskej republiky. Oficiálne stránky využívajú najmä doménu gov.sk. Odkazy na jednotlivé webové sídla orgánov verejnej moci nájdete na tomto odkaze.

Táto stránka je zabezpečená

Buďte pozorní a vždy sa uistite, že zdieľate informácie iba cez zabezpečenú webovú stránku verejnej správy SR. Zabezpečená stránka vždy začína https:// pred názvom domény webového sídla.

Slovenčina

    ESĽP zamietol štyri sťažnosti proti SR

    ​Dňa 5. 11. 2013 Európsky súd pre ľudské práva zamietol tri sťažnosti týkajúce sa obmedzenia vlastníckych práv k pozemkom a dňa 19. 11 2013 zamietol sťažnosť Šebeková a ďalší proti Slovenskej republike.

    ​V prípade Petrová a Valo proti Slovenskej republike sťažovatelia žalovali štát pre porušenie ich majetkových práv zaručených článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd tým, že musia strpieť bezodplatné užívanie ich pozemku komerčným dodávateľom elektriny. Sťažovatelia dostali od svojej starej matky do daru pozemok, na ktorom boli ešte v 50.-tych alebo 60.-tych rokoch minulého storočia postavené dva stĺpy elektrického vedenia. Podľa nich, ak by na ňom neboli elektrické zariadenia, hodnota pozemku v danej oblasti by bola 200 000 EUR, avšak so zariadeniami pozemok nemožno ani predať, ani inak využívať. Navyše sú povinní platiť daň z nehnuteľnosti a udržiavať pozemok. Sťažovatelia sa pokúsili získať náhradu za užívanie pozemku súdnou cestou, avšak Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach ich žalobu zamietli. Súdy poukázali na to, že zákon o energetike, platný v relevantnom čase umožňoval výstavbu elektrického vedenia vrátane stĺpov na nehnuteľnosti kohokoľvek, pričom ak vlastník alebo užívateľ dotknutej nehnuteľnosti bol podstatne obmedzený v jej užívaní, mohol žiadať primeranú jednorazovú náhradu, a to do 3 mesiacov od uvedenia diela do prevádzky. Stará matka sťažovateľov o náhradu nežiadala a neexistoval žiaden právny základ pre nový nárok samotných sťažovateľov. Sťažovatelia neuspeli ani so sťažnosťou podanou na ústavný súd. Európsky súd pre ľudské práva sa stotožnil s argumentáciou vlády, ktorá tvrdila, že skutkové okolnosti prípadu nespadajú do právomoci tohto súdneho orgánu, pretože k zriadeniu elektrického vedenia došlo pred tým, ako Dohovor nadobudol platnosť vo vzťahu k Slovenskej republike. Ďalej poukázal na to, že sťažovatelia nadobudli dotknutý pozemok v roku 2002 a odvtedy sa ich právne postavenie nijakým spôsobom nezhoršilo. Pokiaľ ide o ich nemožnosť získať náhradu za bremeno, ktoré sa k ich pozemku viaže, Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že existencia stĺpov elektrického vedenia nebráni sťažovateľom využívať pozemok na poľnohospodárke účely a z Dohovoru nemožno vyvodiť právo využívať pozemok na stavebné účely. Neuznal tvrdenie sťažovateľov o finančnej ujme, ktorá im údajne vzniká a konštatoval, že predmetná situácia nepredstavuje pre sťažovateľov neprimerané bremeno. Takisto neakceptoval námietku sťažovateľov, že súdne konanie o ich žalobe bolo nespravodlivé. Sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.

     

    K podobným záverom dospel Európsky súd pre ľudské práva aj v prípade Popivčák proti Slovenskej republike, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojich majetkových práv tým, že cez jeho nehnuteľnosť (kúpenú v roku 1993) prechádza nadzemné teplovodné potrubie (zriadené v 80.-tych rokoch minulého storočia), za čo mu spoločnosť vlastniaca potrubie nie je v zmysle platnej právnej úpravy povinná poskytovať žiadnu kompenzáciu. Tak isto Európsky súd pre ľudské práva posúdil aj sťažnosť Šidlovská proti Slovenskej republike, v ktorej sťažovateľka namietala, že za obmedzenia v užívaní svojho pozemku (ktorý dostala od svojho otca v roku 2004), spôsobené tým, že na ňom stoja stĺpy elektrického vedenia a prechádza cez neho elektrické vedenie (zriadené v roku 1952), nedostáva žiadnu náhradu.
    Dňa 19. novembra 2013 Európsky súd pre ľudské práva zamietol sťažnosť Šebeková a ďalší proti Slovenskej republike. Sťažovatelia sú vlastníkmi dvoch bytov, ktoré im boli vrátené na základe zákona o mimosúdnych rehabilitáciách z roku 1991. Byty boli obývané dvoma rodinami. Nájomné, ktoré tieto rodiny platili, bolo regulované zákonom a bolo nižšie ako bežné trhové nájomné. Sťažovatelia súdnou cestou žiadali o privolenie vypovedať nájom. V decembri 1993 Okresný súd Bratislava I a na základe odvolania aj Krajský súd v Bratislave privolili k výpovediam z nájmu bytov, avšak s tým, že žalovaní nájomníci mali právo na náhradný byt a boli povinní vypratať dotknuté byty do 15 dní po tom, ako im bude taký byt zabezpečený. Sťažovatelia sa následne neúspešne pokúsili dosiahnuť výkon rozsudku súdnou aj exekučnou cestou. Neskôr v rokoch 2005 a 2006 podali proti nájomníkom dve žaloby, ktorými sa domáhali zaplatenia určitých peňažných čiastok z titulu bezdôvodného obohatenia. Tvrdili, že nájomníci sa obohatili na ich úkor tým, že za nájom bytov im platili nižšie sumy (určené v rámci systému tzv. regulovaného nájomného) ako bolo trhové nájomné za porovnateľné byty. Ani v jednom z konaní neboli úspešní. Na Európskom súde pre ľudské práva žalovali Slovenskú republiku pre porušenie práva na pokojné užívanie majetku, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, a to tým, že musia znášať neprimerané bremeno, keď sú povinní umožniť iným osobám užívať ich byty za podmienok tzv. režimu regulovaného nájomného, hoci nájomné práva týchto osôb zanikli právoplatným rozsudkom. Ďalej tvrdili, že došlo k porušeniu zákazu nútenej práce podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, pretože sú povinní umožniť iným osobám užívať ich byty za neprimerane nízke nájomné. Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí uviedol, že súdy v konaniach o vydanie bezdôvodného obohatenia jednoznačne potvrdili, že sťažovatelia majú nárok na nájomné iba vo výške určenej právnym predpisom a súdy nemajú v tomto smere moderačné právo. Sťažovatelia teda nemali tzv. legitímnu nádej na získanie majetku, ktorá by bola chránená článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a zamietnutie ich žalôb nemožno považovať za porušenie majetkových práv. Ďalej Európsky súd pre ľudské práva vzal do úvahy dokumenty predložené vládou, ktoré potvrdzovali, že nájomníci už v roku 2005 opustili sporné byty a sťažovatelia uzavreli s treťou osobou nájomnú zmluvu, ktorou tejto osobe prenajali rodinný dom, v ktorom sa nachádzajú oba byty. Vzhľadom na tieto skutočnosti Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že namietaná situácia skončila viac ako šesť mesiacov pred podaním sťažnosti v roku 2009. V tomto ohľade Európsky súd pre ľudské práva uznal argumentáciu vlády, že podané žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia nemožno považovať za kroky uskutočnené s cieľom zabrániť porušeniu práv a ako také nemali na situáciu žiaden vplyv. Rovnako v tomto smere poukázal na fakt, že aj exekučné konania skončili viac ako šesť mesiacov pred podaním sťažnosti. Námietku týkajúcu sa zákazu nútenej práce považoval za zjavne nepodloženú. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.